obrzek domeku-home  logo-FB     asopis Kulturn studia

Uživatelské nástroje

Nástroje pro tento web


ls2016:koncept_prirodzeneho_mravneho_zakona

Koncept prirodzeného mravného zákona

Česká zemědělská univerzita v Praze

Meno a priezvisko: Michaela Lauková

Školský rok: 2015/2016

ERAZMUS

Úvod

Témou mojej semestrálnej práce bol koncept prirodzeného mravného zákona, ktorý poukazuje na to, že mravný zákon je zákon, ktorý prikazuje mravné dobro a zakazuje zlo. Slobodné, a preto zodpovedné rozhodnutie proti nemu je vina. V semestrálnej práci, som sa pokúsila vysvetliť podstatu celého konceptu prirodzeného mravného zákona, ktorý vychzádza zo svatého písma a opiera sa o cirkev. Ďalej som sa zamerala na podstatu morálnej teológie, ktorá ako vedná disciplína hľadá odpovede na otázku: „Kedy je ľudské konanie dobré a správne; kedy nás privádza k cieľu, pre ktorý sme stvorení?“. V poslednej časti sa venujem mnou vybraných filozofov, ktorí vo svojich životných dielach sa zamerali na fungovanie prirodzeného mravného zákona.

Koncept prirodzeného mravného zákona

Mravný zákon je zákon, ktorý prikazuje mravné dobro a zakazuje zlo. Slobodné, a preto zodpovedné rozhodnutie proti nemu je vina. Človek sa v živote často musí rozhodovať. Vtedy sa zvykne sám seba pýtať ,,Čo mám robiť?“ Ktoré riešenie je lepšie? Etika ako súčasť filozofie, je veda ktorá pomocou prirodzeného rozumu skúma vzťahy človeka k všetkému, čo existuje (k neživej, živej prírode, osoby k osobe, jednotlivca k spoločnosti, a vzťah k absolútnemu bytiu.

Morálna teológia je ako vedná disciplína súčasťou teologických vied, hľadá odpovede na otázku: „Kedy je ľudské konanie dobré a správne; kedy nás privádza k cieľu, pre ktorý sme stvorení?“ Hlavným prameňom poznávania je Sväté Písmo, čím sa zásadne odlišuje od filozofickej etiky. Okrem Svätého Písma sa opiera aj o učenie Cirkvi, zachytené v jej dokumentoch o učenie Cirkevných otcov z prvých kresťanských storočí. Pri svojom skúmaní však morálna teológia používa aj poznatky iných vedných disciplín ako je filozofia, psychológia, pedagogika a ďalšie humanitné vedy.

Cieľom morálnej teológie na základe Božieho Zjavenia poukazovať na správnosť ľudského konania, predkladať výskumy tak, aby napomáhali rozvoj duchovného a mravného života veriacich ľudí v ich snahe stávať sa mravne dobrými a dosiahnuť nadprirodzený večný život, t.j. večné šťastie v spoločenstve s Bohom a s ostatnými ľuďmi.
Jej cieľom je pomôcť človekovi spoznať ako má konať, aby naplnil zmysel života a dosiahol cieľ, pre ktorý je stvorený. Morálna teológia stavia aj na prirodzenosti človeka. Človek je bytosť zameraná na dobro. Prirodzene ho hľadá a túži po ňom. Často ho však nedokáže rozlíšiť od zla, pričom ho konanie zla robí nešťastným. Keďže Boh stvoril človeka preto, aby bol šťastný, pozýva ho k dobru a ponúka mu dva hlavné prostriedky na rozlíšenie dobra od zla: je to zákon (Boží a ľudský) a svedomie. Druhým prostriedkom na rozlíšenie dobra a zla je svedomie. Svedomie je hlas v nás, istým spôsobom nezávislý od nás, ktorý nás povzbudzuje, aby sme konali dobro a vyhýbali sa zlému.

Mravne dobrým sa človek stáva konaním dobrých skutkov. Opakované dobré skutky a trvalo získané dobré postoje sa zas nazývajú čnosťami. Človek sa môže stať aj mravne zlým a to konaním mravne zlých skutkov, ktoré morálna teológia nazýva hriechmi. Opakované zlé skutky a trvalo získané zlé návyky sa zas nazývajú neresťami.
Prirodzený mravný zákon v katechizme bol postavený na niekoľkých konceptoch, ktoré hovoria o tom, že Človek má účasť na múdrosti a dobrote Stvoriteľa, ktorý mu udeľuje vládu nad vlastnými činmi a schopnosť riadiť sa podľa pravdy a dobra. Prirodzený zákon vyjadruje pôvodný morálny cit, ktorý človekovi umožňuje rozumom rozlišovať dobro a zlo, pravdu a lož: „Prirodzený zákon… je vpísaný a vrytý do duše každého človeka, lebo tento zákon je ľudský rozum, ktorý prikazuje konať správne a zakazuje páchať hriech. Ale tento príkaz ľudského rozumu by nemal silu zákona, keby nebol hlasom a tlmočníkom vyššieho Rozumu, ktorému náš rozum a naša sloboda majú byť podriadené.“ 

Boží a prirodzený zákon ukazuje človekovi cestu, ktorou má ísť, aby konal dobro a dosiahol svoj cieľ. Prirodzený zákon vyjadruje prvé a základné príkazy, ktorými sa riadi morálny život. Jeho základom je túžba po Bohu a podriadenosť Bohu, ktorý je prameňom a sudcom každého dobra, ako aj zmysel pre druhého ako seberovného. Jeho hlavné príkazy sú vyjadrené v Desatore:

1. Ja som pán Tvoj. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!
2. Nebudeš brať meno Božie nadarmo!
3. Pamätaj, že máš sviatočný deň svätiť!
4. Cti si otca i matku, aby si dlho žil na zemi!
5. Nezabiješ!
6. Nescudzoložíš!
7. Nepokradneš!
8. Nevypovieš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu!
9. Nepožiadaš dom svojho blížneho!
10. Nepožiadaš ani jeho manželku, ani nič, čo je jeho!

Tento zákon sa volá prirodzený nie vo vzťahu k prirodzenosti nerozumných bytostí, ale preto, že rozum, ktorý ho vyhlasuje, je vlastný ľudskej prirodzenosti. Každý spravodlivý zákon prechádza do srdca človeka, ktorý koná spravodlivo, nie tak, že by sa presťahoval, ale sa doň akoby vtláča. Prirodzený zákon „nie je nič iné ako svetlo rozumu, ktoré do nás vložil Boh a pomocou ktorého poznávame, čo treba robiť a čomu sa vyhýbať. Toto svetlo a tento zákon dal Boh človekovi pri stvorení. 

Prirodzený zákon prítomný v srdci každého človeka a stanovený rozumom je všeobecný vo svojich príkazoch a jeho autorita sa vzťahuje na všetkých ľudí. Vyjadruje dôstojnosť ľudskej osoby a určuje základ jej práv a jej základných povinností: Správne mzsliaci rozum je opravdivý zákon; zhoduje sa s prirodzenosťou; jestvuje u všetkých ľudí, je nemenný a večný, prikazujúc volá k povinnosti, zakazujúc odvracia od omylu… Tento zákon sa nesmie nahradiť iným zákonom, ani nie je dovolené obmedziť v niečom jeho platnosť, ani ho nemožno celkom zrušiť“   

Aplikovanie prirodzeného zákona je veľmi rozmanité. Môže vyžadovať, aby sa bral ohľad na prispôsobenie mnohorakým životným podmienkam podľa miesta, epochy a okolností. Napriek tomu v rozdielnych kultúrach zostáva prirodzený zákon normou, ktorá ľudí navzájom spája a popri nevyhnutných rozdieloch im ukladá spoločné princípy. 

Prirodzený zákon je nemenný a stály v priebehu dejinných premien. Pretrváva v toku názorov a mravov a podporuje ich pokrok. Normy, ktoré ho vyjadrujú, zostávajú v podstate stále platné. Hoci aj keď sa jeho princípy popierajú, nemožno ho zničiť ani odstrániť z ľudského srdca. Vždy znova povstáva v živote jednotlivcov a spoločností.

 Prirodzený zákon ako veľmi dobré Stvoriteľovo dielo poskytuje pevné základy, na ktorých môže človek vystavať budovu morálnych noriem, ktoré majú riadiť jeho rozhodovania. Kladie aj nevyhnutný morálny základ na budovanie ľudskej spoločnosti. Poskytuje napokon potrebný základ pre občiansky zákon, ktorý naň nadväzuje jednak uvažovaním, ktoré vyvodzuje dôsledky z jeho princípov, a jednak dodatkami pozitívnej a právnej povahy. 

Nie všetci chápu príkazy prirodzeného zákona jasne a bezprostredne. V danom stave hriešny človek potrebuje milosť a Zjavenie, aby mohli všetci poznať náboženské a morálne pravdy „ľahko, s pevnou istotou a bez primiešania omylu“. Prirodzený zákon poskytuje zjavenému zákonu a milosti základ, ktorý pripravil Boh a ktorý je v súlade s pôsobením Ducha Svätého.  Človek je stvorený Bohom z lásky a pre lásku. Milovať a byť milovaný robí človeka šťastným. Jestvujú rôzne formy šťastia. Mnohé z nich si vie človek zadovážiť sám. Ľudské srdce však túži po najväčšom šťastí, ktoré je trvalé.

Také šťastie si nevieme vymyslieť ani zadovážiť. Je darom, ktorý je spojený s našim bytostným určením . Boh nás stvoril na svoj obraz. V tom je základ našej ľudskej dôstojnosti. Boh nie je samotár. Je spoločenstvom troch Osôb – Najsvätejšou Trojicou, ktoré sa navzájom milujú nekonečne vernou láskou. Boh teda aj do nás vložil túžbu a povolanie, a s nimi aj schopnosť a úlohu milovať a žiť v spoločenstve. Preto čím viac v sebe rozvíjame schopnosť milovať nezištnou a vernou láskou, tým sa stáva podobnejší Bohu. Keď naplno milujeme, sme podobní Bohu a stávame sa šťastnými v spoločenstve s Bohom a s inými ľuďmi. Človek ako jediné stvorenie vo vesmíre je schopný milovať duchovnou láskou, lebo má duchovnú, nesmrteľnú dušu, ktorou sa rovnako podobá Bohu.

My ľudia máme dar uvažovať a slobodne sa rozhodovať. Ľudská láska však zahŕňa aj telo, ktoré má účasť na duchovnej láske. Najintímnejšou formou ľudského spoločenstva je vzťah medzi mužom a ženou v manželstve, pretože Boh stvoril človeka ako muža a ženu. Najvyššou formou ľudského spoločenstva je vzťah ľudí s Bohom. V týchto vzťahoch človek nachádza svoje bytostné naplnenie a stáva sa šťastným. Boží obraz je prítomný v každom človekovi. To znamená, že všetci ľudia sú si rovní na základe osobnej dôstojnosti. Každý človek má rovnaké základné ľudské práva bez ohľadu na pohlavie, vek, národnosť, vek, stav, farbu pleti, reč alebo náboženstvo. Všetkých teda zaväzuje povinnosť vážiť si každého človeka bez ohľadu na jeho vonkajšie kvality alebo postavenie. Človek má však zároveň aj úlohu rozvíjať v sebe Boží obraz. Stvorenie má síce svoju vlastnú dobrotu a dokonalosť, ale z rúk Stvoriteľa nevyšlo úplne dokončené. Je stvorené v stave napredovania ku konečnej dokonalosti, ktorú má ešte dosiahnuť a ku ktorej ju určil. Človek je navyše poznačený mravným zlom. Uchováva si síce túžbu po dobre, ale jeho prirodzenosť je ranená dedičným hriechom. Je rozpoltený sám v sebe a tak sa jeho život javí ako dramatický zápas medzi dobrom a zlom.

Po psychologickej stránke je potrebné brať do úvahy: rozum - schopnosť usudzovania, abstrahovania, poznávania príčin a podstaty javov vôľa – chuť po dobre, ktoré sme ako dobro rozumom spoznali city – duševné zážitky, ktoré odrážajú v človeku zvláštnym spôsobom všetko, čo prežíva Každé náboženstvo predkladá istý morálny systém, podľa ktorého sa ľudia majú správať, aby rástli v dokonalosti a dosiahli svoj cieľ. To isté platí aj o ľuďoch bez náboženského presvedčenia. V židovsko-kresťanskej tradícii: - sa však Boh zjavuje, dáva sa poznať, ako ten, ktorý sa o človeka stará, miluje ho, záleží mu na ňom a robí pre neho veľké veci. - Konanie človeka je vždy odpoveďou na ponuku lásky. Boh je nielen zákonodarca, ale predovšetkým darca života a prameň ľudského šťastia. - Keď sa teda človek správa podľa Božej vôle, nehľadá predovšetkým vlastnú dokonalosť, ale zachovanie a prehĺbenie spoločenstva s Bohom. - mravné úsilie nie je iba plnenie neosobných zákonov, ale postupné vrastanie do spoločenstva s Bohom, nám najlepšie ukázal Ježiš Kristus: Poďte tu a učte sa odo mňa! Milujte sa tak, ako som ja miloval vás! Rozvíjať Boží obraz – rozvíjať v nás: obrazu lásky milujúcich sa osôb, ktoré prežívajú trvalé šťastie vo vzájomnom darovaní sa. Ľudská osoba obdarená „duchovnou a nesmrteľnou dušou“ je „jediný tvor na zemi, ktorého Boh chcel pre neho samého“. Už od svojho počatia je určená pre večnú blaženosť. Človek je svojím rozumom schopný pochopiť poriadok vecí stanovený Stvoriteľom. Svojou vôľou je schopný smerovať k pravému dobru. Nachádza svoju dokonalosť v tom, že hľadá a miluje pravdu a dobro. Vďaka svojej duši a svojim duchovným schopnostiam rozumu a vôle je človek obdarený slobodou, ktorá je znakom Božieho obrazu. Sloboda je v rozume a vo vôli zakorenená schopnosť konať alebo nekonať, urobiť niečo alebo to neurobiť, a tak vykonať vedomé a dokonalé činy.

Pravá sloboda je iba tá, ktorá je v službe dobra a spravodlivosti. Kým ľudská sloboda nezakotví definitívne v konečnom Dobre, ktorým je Boh, človek má možnosť voliť medzi dobrom a zlom. Teda možnosť buď rásť v dokonalosti alebo zlyhať a zhrešiť. Čím väčšmi človek koná dobro, tým sa stáva slobodnejším. Sloboda robí človeka zodpovedným za vlastné činy v takej miere, v akej sú dobrovoľné. Sloboda sa realizuje vo vzťahoch medzi ľuďmi. Každý človek má právo byť vnímaný ako slobodná bytosť. Môžeme povedať, že sloboda každého človeka končí tam, kde začína sloboda iného človeka. Ľudská sloboda je ohraničená a omylná. Hovoria nám o tom celé dejiny od okamihu, keď prvý človek spáchal hriech. Keď sa človek odvráti od morálneho zákona, siaha na vlastnú slobodu, stáva sa otrokom seba samého, rozbíja vzťahy s inými. Vonkajšia sloboda nie je naplnením daru slobody, ktorý sme dostali od Boha. Dejiny niektorých ľudí dosvedčujú, že dokázali byť slobodní aj vo väzení. Ide teda o vnútornú slobodu, ktorá spočíva v tom, že človek dokáže všetko vzťahovať na Boha a je slobodný od uzavretosti do svojho vlastného „JA“.

Nesprávne chápaná sloboda:
a) bez akýchkoľvek záväzkov a vôľovej podriadenosti vlastných rozhodnutí
b) fatalizmus – cesta vopred určená, nemá význam sa znepokojavť Svojím rozumom človek spoznáva Boží hlas, ktorý ho pobáda „konať dobré a chrániť sa zlého“.

Každý človek je povinný riadiť sa týmto zákonom , ktorý sa ozýva vo svedomí a napĺňa sa v láske k Bohu a blížnemu. Mravný život svedčí o dôstojnosti ľudskej osoby. Ľudská dôstojnosť spočíva v pôvode (človek má svoj pôvod u Boha) a cieli človeka (cieľom človeka je dosiahnuť večnú blaženosť).

Morálna teológia je teológiou povolania k mravnému životu – prejavuje sa v mravnom zákone. Dnes sú mnohí ľudia viac-menej alergický voči zákonu. Vnímajú ho ako prinucovanie a prekážku slobody. Obísť zákon sa často považuje za šikovnosť. Takáto situácia má viacero príčin. Prvou z nich je nesprávne chápanie slobody. Druhou príčinou averzie voči zákona u súčasného človeka je nerozlišovanie rôznych druhov zákona. Jestvujú totiž viaceré druhy zákona, z ktorých nie každý má rovnakú hodnotu, poznateľnosť a záväznú silu. Jestvuje prírodný zákon, ktorý človeka donucuje konať isté veci a obmedzuje jeho túžby a teda aj slobodu (napr. zákon gravitácie obmedzuje našu túžbu lietať). Okrem neho jestvuje aj mravný zákon, ktorý upravuje naše konanie ako rozumných bytostí. Autorom mravných zákonov je Boh alebo človek. Zákon je norma správania vyhlásená kompetentnou autoritou pre spoločné dobro.

Podstatné prvky: - rozumný, ohľad na verejné dobro, vydáva zákonná autorita, verejne vyhlásený poslanie: - sprostredkovať dobro, hodnoty života, poznanie pravdy a lásky cieľ: - usmerňovať slobodné konanie človeka sankcie: - na posilnenie záväznej sily zákona záväznosť: - mravný zákon – ide o samého človeka, preto by mal snahu ho poznať. V biblickom zmysle ho možno definovať ako otcovské poučovanie, ako Božiu výchovu. Morálny zákon predpisuje človekovi cesty, normy správania, ktoré vedú k prisľúbenej blaženosti, zakazuje cesty zla, ktoré odvádzajú od Boha a od jeho lásky. Zákon je norma správania vyhlásená kompetentnou autoritou pre spoločné dobro.

Každý zákon nachádza svoju prvú a poslednú pravdu vo večnom zákone. Formy vyjadrenia morálneho zákona sú rozmanité a všetky sú navzájom zladené: - večný zákon, prameň všetkých zákonov v Bohu, Boží zákon, Stvoriteľov plán spásy pre človeka -p rirodzený mravný zákon - zjavený zákon- (pozitívny≡vyhlásený), ktorý zahŕňa starý zákon a evanjeliový zákon - ľudský zákon- (pozitívny≡vyhlásený), ktorý zahŕňa cirkevný a občiansky zákon Prirodzený mravný zákon je vpísaný do duše každého človeka, lebo tento zákon je ľudský rozum, ktorý prikazuje konať správne a zakazuje páchať hriech. Keďže rozum, ktorý ho vyhlasuje je vlastný ľudskej prirodzenosti, volá sa „prirodzený“ zákon.

Prirodzený morálny zákon má svoj pôvod v Bohu. Jeho hlavné príkazy sú vyjadrené v Desatore. Prirodzený zákon je všeobecný a nemenný. Je všeobecný preto, lebo jeho autorita sa vzťahuje na všetkých ľudí; vyjadruje dôstojnosť ľudskej osoby a určuje jej práva a povinnosti. Aplikovanie prirodzeného zákona je rozmanité, tak ako sú rozmanité životné podmienky rôznych miest a kultúr. Napriek tomu v rozdielnych kultúrach zostáva prirodzený zákon normou, ktorá ľudí navzájom spája a popri nevyhnutných rozdieloch im ukladá spoločné princípy.Chápe sa ako vrodené mravné poznanie, vnútorná norma, ktorá každému človekovi v jeho vnútri hovorí: „Rob dobre a vyhýbaj sa zlu“. Prirodzený zákon tiež hovorí, že existuje objektívny morálny poriadok. To vyplýva z toho, že moralita je založená na realite. Katolícka morálka hovorí, že niektoré skutky a konanie sú správne a niektoré nesprávne, lebo morálna záväznosť nie je niečo, čo si vytvoríme podľa svojej vôle alebo svojich záujmov. Rozdiel medzi prirodzeným zákonom a Božím zákonom zachyteným vo Svätom Písme je hlavne ten, že na základe prirodzeného zákona človek síce má možnosť poznávať, čo je dobré a čo zlé, na základe poznávania vlastnej prirodzenosti – vrodených daností, ale v úsilí o mravný rast sa často cíti sám, ponechaný iba na vlastné sily. Cez Sväté Písmo nám Boh dáva poznať seba samého a svoj zákon tak, že človeka neustále uisťuje o tom, že je milovaný, a že zmyslom života podľa prikázaní je naučiť sa milovať a byť šťastný v spoločenstve s Bohom a s inými. Boh si vyvolil Izraela za svoj ľud a zjavil mu svoj zákon. Mojžišov zákon vyjadruje viaceré pravdy, ktoré sú prirodzene dostupné ľudskému rozumu. Starý (zjavený) zákon je prvou fázou zjaveného zákona. Jeho morálne predpisy sú zhrnuté v desiatich prikázaniach. Prikázania Desatora kladú základy povolania človeka stvoreného na Boží obraz. Desatoro je svetlo poskytnuté svedomiu každého človeka, aby mu ukázalo Božie volanie a Božie cesty a chránilo ho pred zlom. Tento zákon ukazuje, čo treba robiť, ale sám od seba nedáva silu, milosť Ducha Svätého na jeho plnenie. Keďže nemôže pozbaviť hriechu, zostáva zákonom otroctva. Je však prípravou na evanjelium a zostáva prvou etapou na ceste do Kráľovstva. Poskytuje učenie, ktoré – ako Božie slovo – trvá naveky. Nový, evanjeliový zákon- zákon lásky je na tomto svete dokonalosťou Božieho zákona, prirodzeného i zjaveného. Je Kristovým dielom a je vyjadrený najmä v reči na vrchu. Na inom mieste Ježiš Kristus – „Neprišiel som zrušiť Zákon, ale naplniť.“

Evanjeliový zákon je milosť Ducha Svätého daná veriacim vierou v Krista. Očisťuje, prekonáva a privádza k dokonalosti Starý zákon. Završuje prikázania Zákona, pričom nepridáva nové vonkajšie predpisy, ale vedie až k obnove koreňa činov, totiž srdca, kde človek volí medzi čistým a nečistým, kde sa utvára viera, nádej a láska a s nimi ostatné čnosti. Tak privádza Zákon k jeho plnosti napodobňovaním dokonalosti nebeského Otca, odpúšťaním nepriateľom a modlitbou za prenasledovateľov podľa vzoru Božej veľkodušnosti. Evanjeliový zákon je zhrnutý v zlatom pravidle: „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. Lebo to je Zákon i Proroci.“ Inými slovami celý evanjeliový zákon je obsiahnutý v Ježišovom „novom prikázaní“ , aby sme sa navzájom milovali, ako on miloval nás. Preto sa volá aj zákonom lásky, lebo nás pobáda konať skôr z lásky, ktorú vlieva Duch Svätý, ako zo strachu. Volá sa aj zákonom milosti, lebo prostredníctvom viery a sviatostí udeľuje silu milosti, aby sme mohli konať; je to aj zákon slobody, lebo nás oslobodzuje od zachovávania rituálnych a právnych predpisov Starého zákona, pobáda nás konať dobrovoľne z podnetu lásky a napokon nám umožňuje prejsť z postavenia sluhu do postavenia syna dediča.

Ľudský zákon vieme rozdeliť do dvoch katergórii : a) cirkevný – vyhlásený cirkevnou autoritou – napr. Pätoro cirkevných prikázaní b) občiansky – vyhlásený občianskou autoritou (môže byť dobrý iba vtedy, ak je v zhode s Božím zákonom. – príklad – potrat. Ak sa protíví Božiemu zákonu, nezaväzuje.) Svedomie je najskrytejšie vnútro a svätyňa človeka, kde je sám s Bohom, ktorého hlas mu vo vnútri ozýva. Morálne svedomie je úsudok rozumu , ktorým človek poznáva morálnu akosť konkrétneho činu a v pravej chvíli mu prikazuje robiť dobro a vyhýbať sa zlu. Zo svätého Písma sa dozvedáme, že Boh sa takýmto spôsobom prihovára každému človekovi, tak veriacemu ako aj neveriacemu: „Keď pohania, ktorí nemajú zákon, od prírody robia, čo zákon požaduje, hoci taký zákon nemajú, sami sebe sú zákonom.

Tým ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje zároveň aj ich svedomie.“ Morálne svedomie je teda rozumovým úsudkom o mravnej kvalite činu, ktorý človek chce vykonať, práve koná alebo už vykonal. Podľa toho, nazývame svedomie predchádzajúce, sprevádzajúce alebo následné. Človek je povinný vo všetkom, čo hovorí a robí, verne sa pridŕžať toho, o čom vie, že je spravodlivé a správne. Človek vníma a poznáva príkazy Božieho zákona úsudkom svojho svedomia. Veľmi dôležité je, aby bol človek sám v sebe dostatočne sústredený, a tak mohol počuť hlas svojho svedomia a riadiť sa ním. Svedomie umožňuje vziať na seba zodpovednosť za vykonané činy. Výrok úsudku svedomia je zárukou nádeje a milosrdenstva. Tým, že svedčí o spáchanom priestupku, pripomína, že treba prosiť o odpustenie, naďalej konať dobro a s pomocou Božej milosti neprestajne pestovať čnosť.

Človek má právo konať podľa svojho svedomia a slobodne, aby mohol osobne urobiť morálne rozhodnutia. Preto nie je dovolené nútiť človeka, aby konal proti svojmu svedomiu. Ale ani nie je dovolené mu prekážať, aby konal podľa svojho svedomia, najmä v náboženskej oblasti. Na osobnosť človeka vplývajú niektoré druhy svedomia: 1. Jemné svedomie – je to najideálnejší stav mysle, v ktorom človek už pred skutkom presne vie, čo je dobré a čo zlé, čo osoží alebo škodí duchovnému životu. Po zlom skutku vzbudzuje ľútosť nad hriechom a snahu napraviť hriech. Získava sa modlitbu, prijímaním sviatostí. 2. Otupené(vlažné, laxné) svedomie – je to stav duchovnej bezcitnosti, v ktorom si človek ospravedlňuje hriechy, zakrýva vinu. Taký človek už nevidí hriech tam, kde v skutočnosti je. 3. Úzkostlivé – škrupulózne svedomie – je to stav, keď človek vidí hriech aj tam, kde nie je. Človek s úzkostlivým svedomím robí nešťastným seba i druhých. Chýba mu čnosť múdrosti, upadá do zúfalstva alebo do druhého extrému – do mravnej neviazanosti. Príčinou škrupulózneho svedomia je najčastejšie chorobná psychická dispozícia, nesprávna výchova – čítanie prísnych kníh, počúvanie takých kázní, zlé vedenie spovedníka. Prechodne sa vynárajúca škrupulozita na začiatku duchovného života nie je nič nezvyčajné. Ide tu o tvorivé obdobie, kedy človek postupne prichádza k jemnému Morálne svedomie môže zostať v nevedomosti alebo vynášať mylné úsudky. Táto nevedomosť a tieto omyly nie sú vždy bez viny. Preto musí byť svedomie poučené a morálny úsudok osvietený. Dobre formované svedomie je správne a pravdivé. Vynáša svoje úsudky v súlade s rozumom a v zhode s pravým dobrom, ktoré chce Stvoriteľova múdrosť.

Výchova svedomia je nevyhnutná aj preto, lebo ľudia sú vystavení negatívnym vplyvom a hriech ich pokúša, aby dali prednosť vlastnému úsudku. Výchova svedomia je celoživotný proces. Rozumná výchova učí čnostiam, oslobodzuje od strachu, sebectva a pýchy, od nezdravých pocitov viny. Zaručuje slobodu a prináša pokoj srdca. Pri formovaní svedomia je Božie slovo svetlom na našej ceste. Niekedy sa človek nachádza v situáciách, ktoré spôsobujú, že morálny úsudok je menej istý a rozhodovanie je ťažké. Musí však hľadať to, čo je správne a dobré, a rozoznávať Božiu vôľu vyjadrenú v Božom zákone. Často nám v tom môže pomôcť čítanie Svätého Písma, štúdium, vyhľadanie rady u múdreho človeka alebo dôsledné skúmanie následkov vlastného konania a poučenie sa z vlastnej skúsenosti, čítanie životopisov svätcov, poznať učenie Cirkvi. Čím je človek dôslednejší v hľadaní pravdy, tým väčšiu istotu má, že bude citlivý a pozorný na hlas svojho svedomia. Svedomie však človek musí počúvať za každých okolností. Konať proti hlasu svedomia znamená konať mravne zle. Práca na kvalite vlastného svedomia nám teda otvára cestu k dobru. Robí nás pozornými na Boží zákon lásky aj v momentoch, keď sme unavení alebo nahnevaní a keď by sme ľahko vzdali úlohy milovať nezištnou darujúcou sa láskou tak, ako nás to naučil Ježiš.

Život podľa svedomia v poznaní Božieho zákona lásky je teda odpoveďou na Božie volanie a cestou ku vlastnému šťastiu i šťastiu iných. Niektoré pravidlá platia vo všetkých prípadoch: - Nikdy nie je dovolené robiť zlo, aby z toho vzniklo dobro. - „Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im.“ - Láska sa vždy prejavuje úctou k blížnemu a rešpektovaním jeho slobody. - Nerobiť nič, čo by mohlo druhého pohoršiť. Cieľom formovania vlastného svedomia je opravdivý, charakterný človek, schopný vydávať svedectvo, ktorý má na to predpoklady, že človek nikdy nesmie konať proti svojmu svedomiu (tvorivé uskutočňovanie dobra dospelosť svedomia, samostatný úsudok). Svedomie sa formuje postupne vo vývinových štádiách a prejavuje sa typickými zvláštnosťami:  1. Prvá vrstva svedomia Formuje sa v prvých rokoch života počas detstva. Dieťa sa prispôsobuje želaniam otca, matky. Osvojené normy mu umožňujú spolužitie s rodičmi. Dieťa sa im podriaďuje , je od nich závislé, rešpektuje vôľu onych. Ich osvojením sa dieťa pripravuje na sociálne začlenenie. 

2. Druhá vrstva svedomia Spočíva v napodobňovaní. Dieťa přeberu hotové formy správania sa. Napodobňovaním sa dieťa stáva podobným ostatným osobám, s ktorými sa stotožňuje. Dospelí na jeho svedomie vyvíjajú vonkajší vzťah vo vzťahu k normám.  3. Tretia vrstva svedomia Jedinec sa vo vzťahoch s dospelými a vrstovníkmi učí dodržiavať a správať sa podľa pravidiel. Uvedomuje si, že pravidlá sú dôležité, závazné, a usmerňujú správanie jednotlivca i skupiny. Pravidlá sú mravnou povinnosťou a prostriedkom začlenenia do spoločnosti. Pri ich porušení si uvedomuje aj sankcie za ich nedoržiavanie. 

4. Štvrtá vrstva svedomia Jedinec hľadá vlastnú autonómnu morálku, skúma odôvodnenosť noriem, vytvára si vlastné úsudky, dopĺňa a přetvara to, čo bolo predtým prijaté. Vytvára si vlastný postoj, rozhoduje sa. Svedomie začína fungovať jako vnútorný hlas, rozhodca při konaní. 

5. Piata vrstva svedomia Patrí sem rešpektovanie noriem, pre ktoré sa jeninec rozhodol Svedomie funguje jako autoregulačná činnosť , vzťahuje sa na vlastné činy a na základe svedomia sa rozhoduje , koná a hodnotí vykonané.Zdôrazňuje fakt, že jedinec za svoj čin nesie zodpovednosť. Stupeň rozvoja svedomia závisí od stupňa mravnej výchovy a sebevýchovy človeka. Vrstvy svedomia : pod vonkajším tlakom (prostredie) pod vnútorným tlakom (emocionálnosť, presvedčenie) Medzi úlohy mravné rozvoja osobnosti vo výchvnom procese patrí aj výchova svedomia. Škola nesie zodpovednosť za rozvoj právního svedomia žiakov. Formovanie svedomia vo výchovnom procese je třeba rozvíjať a usmerňovať spolu s formovaním úsudkov, citov, mravných postojov, činíc,vrátane sankcií. Všetky aktivity podporujú svedomie a stávajú sa prostriedkami prehlbovania mravnej identity človeka. 

Prístupy k svedomiu (výchove svedomia) : - náboženský (svedomie = hlas boží) regulácia transcendentálnym, orientácia na Boha psychoanalytický výchova svedomia regulovaná vo vzťahu “ja – nad ja” originalitabehaviorálny Pudy, inštinkty, potreby sociologický zovšeobecnený podmienený reflex strachu získaný a naučený v procese výchovy, učenia, správania sa = svedomie kognitívny skupina, spoločnosť vyvíja vonkajší tlak, ktorému človek podlieha i v rozpore s vlastným svedomím pedagogický svedomie závisí od pochopenia noriem, od úrovne myslenia.

Spytovanie svedomia poukazuje na : 1. Obrátenie sa k Bohu – Nechajme Ježiša, aby prišiel so svojím svetlom, aby ukázal, čo v našej duši nie je v poriadku. 2. Nechajme, nech nás Ježiš vidí takých, akých sme – môj hriech je hodný nenávisti, ale mňa miluje 3. Ďakovať Bohu za prijaté dobrodenia – chudobný vie prijať každý dar 4. Konkrétny pohľad – Čo sa zmenilo? Akú mám motiváciu …Priznať si svoju hriešnosť. 5. Prosiť Boha o odpustenie za naše hriechy –spoznal som, že som ho odmietol Rozhodnutie plné nádeje – pohľad do budúcnosti Denné spytovanie svedomia: - modlitba láskyplnej pozornosti: - Čo som urobil pre Ježiša? - Čo urobil Ježiš pre mňa? - Čo robím? - Čo by som mal robiť? Samotný koncept prirodzeného mravného zákona, resp. mravný zákon sa týka úplne nás všetkých, pretože mravný zákon nás denno denne obklopuje bez toho aby sme si toho boli vedomí. Každý môže pojem mravného zákona vnímať inak. Pojem prirodzený mravný zákon je odvodnený od: slovo prirodzený, ak je niečo prirodzené, prosté, vrodené, nepredstierateľné, znamená to, že je to niečo, s čím sme sa už narodili. To znamená, nezśikali sme to v priebehu života, nie je to žiadna skúsenosť ani znalosť. Mravnosť môžeme brať ako nejaký všeobecný nárok na chovanie jedinca alebo niečo, čo vypovedá o kvalite jedinca, ktorý je schopný rozoznať čo je dobré a čo je zlé. Zákon je niečo čo je dané, určité písané pravidlo, ktoré platí. Ak tieto pojmy dáme dokopy, vznikne nám teda, že prirodzený mravný zákon sú nejaké pravidlá vrodených ľudských kvalít. Svedomie vieme definovať ako mravnú schopnosť rozumu, pomocou ktorej rozlišujeme dobro a zlo. i Predchádzajúce svedomie predstavuje akého si radcu, ktorý nám pred tým než niečo uskutočníme resp. urobíme sa nám snaží radiť. Jeho význam je bezprostredný pre šťastie človeka. Následné svedomie má význam výchovný. Buď naše jednanie cháli alebo nám ho vyčíta. Je to naše vnútorné uspokojenie alebo neuspojenie , s tým ako sa chováme a ako by sme sa chovať mali.

Sloboda je možnosť, prípadne tiež schopnosť voliť, rozhodovať a jednať podľa svojej intuície, nech je akákoľvek a niesť za to aj primeranú zodpovednosť. Táto podstatná možnosť človeka, prípadne aj iných živých bytostí je samozrejme obmedzená a to : a) fyzicky ( gravitácia) b) zvonku (autorita rodičov) c) z vnútra ( návykom)

Sloboda je pre človeka jednou z nojdoležitejších vecí. Ale do akej miery sme slobodní je ťažko vysvetliť. Určite sa ale na základe vlastného svedomia možeme rozhodovať, či sa vydáme na cestu dobra alebo zla. Ak si jednu z tých dvoch alternatív vyberieme, zvyčajne si za tým aj stojíme. Mravný zákon by nám mal ukazovať na to, čo má byť dobré, čo máme konať ako mravně dobré. Do problematiky mravného zákona sa premietajú náboženské motívy a cítenie. Prirozený mravný zákon obsahuje nejobecnějšíe a nemenné etické normy, ktoré vychádzejú z celkovej podstaty ľudstva (ľudská prirodzenosť); závezné mravné zásady spoločné všetkým ľuďom. Je zakódovaný v ľudskom bytí a jasne ukazuje čo konať a čoho sa vyvarovať. Nejobecnějšie jeho výzvy: „Čiň dobro, varuj sa zla!“ „Konaj podľa svedomia!“ „Konaj s ostatnými ako seberovnými!“ Skúsenosť a nároky tohoto zákona sú formulované napr. v desatore, 10 buddhistických ctností, Kantov kategorický imperativ, ľudské práva a slobody. Rýsujú sa v nich niektoré obecné princípy: - úcta k ľudskej osobe a uznanielľudskej dotojnosti - rešpekt k autonómii a slobode druhého - princip spravedlnosti - princip solidarity - princip ekologickej zodpovednosti za Zemi. Logikou prirozeného zákona je odklon od egoismu a priklonenie sa k druhému. Už Cicero vravel, že mravný zákon nebol vynájdený ľudmi, je to akési závažie na duši človeka, ktoré ho tiahne k dobru. Bič nad človekom, ktorý sa snaží zastaviť toto závažie, odstrániť blahodárny vplyv na jeho duši. Potom sa človek rúti bezhlavo do mravnej skázy. A pretože sa nikto nevypomstí, tak ako príroda na každom, kto sa ju snažil oklamať alebo sa vymknúť z jej vplyvu, nemože človek , ktorý prestupuje prirodzený zákon, očakávať nič dobrého. Tomuto zákonu nejde odoberať platnosť ani ho z časti zrušiť, ani ho úplne odstrániť, ani nemožeme byť od neho nikým ani ničím oslobodení. Kantov Kategorický imperatív je veta, ktorý má formu bezpodmienečného príkazu. Podľa Kanta je to základný etický zákon, mravná zásada, ktorá núti človeka vykonať nejaký čin (alebo mu v tom bráni) bez ohľadu na osobný záujem alebo zisk vyplývajúci z tohto činu. Tento zákon vyžaduje, aby každý konal tak, aby sa pravidlo jeho osobného konania mohlo stať pravidlom konania pre všetkých. Skutok, čin bude morálny len vtedy, ak vychádza z rešpektovania mravného zákona. Kant sformuloval štyri základné tvrdenia kategorického imperatívu, z toho jedno základné a tri podriadené. Základné a najznámejšie tvrdenie hovorí:

„Konaj len podľa toho maxima, od ktorého môžeš zároveň chcieť, aby sa stalo všeobecným zákonom.„

Tri podriadené znejú nasledovne: „Konaj tak, aby sa maxima tvojho konania mohli na základe tvojej vôle stať všeobecným prírodným zákonom.“ „Konaj tak, aby si používal ľudstvo ako vo svojej osobe, tak v osobe druhého vždy zároveň ako účel a nikdy len ako prostriedok.„ „Všetky maximá majú zo svojej vlastnej zákonodarnej povahy súhlasiť s možnou ríšou účelov ako ríšou prírody.“ V uvedených tvrdeniach sa opakuje slovo „maximum“. V logike znamenali „propositiones maximae“ (najvyššie tvrdenia) také tvrdenia, z ktorých sa vyvodzoval nejaký dôkaz. „Najvyššie tvrdenia“ sa už nedokazovali.  - mravný zákon, predbežný princíp umožňujúci mravnú skúsenosť, bezpodmienečný príkaz každému rozumnému človeku konať podľa pravidla, ktoré by sa mohlo z jeho vôle stať všeobecným zákonom: „Konaj tak, aby si mohol chcieť, aby sa zásada tvojho konania stala univerzálnym zákonom.“ Iba kategorický imperatív je mravným príkazom vo vlastnom zmysle slova, pretože sa netýka obsahu konania ani jeho výsledku, ale výhradne jeho formy, t. j. jeho adekvátnosti požiadavke možnej univerzálnej záväznosti. Veta, ktorá má formu bezpodmienečného príkazu. Podľa Kanta je to základný etický zákon, mravná zásada, ktorá núti človeka vykonať nejaký čin (alebo mu v tom bráni) bez ohľadu na osobný záujem alebo zisk vyplývajúci z tohto činu

Rozoberá ho v diele „Kritika praktického rozumu“ – rozpracoval morálku, správanie a korene človeka. Východiskom jeho etiky bol problém slobody. Sloboda je autonómia vôle, schopnosť riadiť sa rozumom. Človek je ovplyvňovaný vášňami, žiadostivosťou a pudmi, ale od zvierat sa líši tým, že ich dokáže ovládať rozumom. Je schopný prekonať v sebe žiadostivosť a vzoprieť sa vlastným egoistickým pohnútkam. Pre ľudskú morálku je nevyhnutné predpokladať existenciu Boha, nesmrteľnosť duše a slobodnú vôľu. Ak používame rozum, rozhodujeme sa medzi viacerými možnosťami a nachádzame v sebe požiadavku konať podľa morálneho zákona =kategorický imperatív - vystupuje v ľudskom vedomí ako bezpodmienečná, pre všetkých a za každých okolností platná požiadavka, ktorá predpisuje ako treba zamerať vôľu , aby sa zrodilo mravné konanie. „Konaj tak, aby sa človek alebo celé ľudstvo nestali prostriedkom na dosiahnutie tvojho cieľa, ale účelom tvojho konania.“  Hovorí o 2 typoch konania: 1.) konanie z náklonnosti – človek sa správa podľa svojich záľub a vôle, uprednostní to, čo mu viac vyhovuje (večer budem pozerať TV, alebo pôjdem do kina – záleží na tom, čomu dám prednosť) 2.) konanie z povinnosti – človek je donútený k správaniu vonkajšími okolnosťami, takéto konanie je zlé, nemorálne. Morálnym sa stáva až vtedy, keď sa človek s povinnosťou morálne vnútorne stotožní - vtedy koná mravne.   Motívom nášho konania by malo byť vnútorné presvedčenie o tom, že to, čo robíme je správne. Máme síce slobodnú vôľu, ale tá by mala byť usmerňovaná rozumom, mali by sme konať v súlade s rozumom. V prírode platia univerzálne prírodné zákony. Na základe toho, sa snaží sformovať v etike univerzálne platné zákony. Jeho epitaf: „…hviezdne nebo nado mnou a morálny zákon vo mne, to sú pre mňa dôkazy toho, že jestvuje Boh nado mnou a vo mne.“ Zo vzťahu zhodnosti alebo rozpornosti ľudského skutku s mravnou normou vyplýva morálna špecifikácia ľudského konania.Niektoré skutky sú mravne dobré a iné ľudské skutky sú mravne zlé.Evidentné je aj to, že mravne dobré skutky je dovolené konať, môžu sa konať, alebo sa majú konať, alebo sa musia konať', zlé skutky sa však konať nemajú, nesmú sa konať, nie je dovolené ich konať. Na základné stanovenie a potom na presné odlišenie toho, čo sa smie a čo sa nesmie, musí byť voľajaké pravidlo, voľajaká smernica, ktoré by mala všeobecnú platnosť a ktorá by rozumne riadila ľudskú aktivitu, čiže ktorá by správne a s kodifikovaným poriadkom zhodné skutky oprávnene prikazovala a zároveň ktorá by nesprávne, pretože s konštituovaným poriadkom rozporné skutky oprávnene zakazovala.Takouto pozitívne riadiacou, reálnou smernicou je zákon.

Podľa etymologického významu termín „zákon“ vyjadruje vlastne podstatu ním vyjadreného pojmu - to, čo niečo zakazuje alebo to, čo niečo prikazuje, čiže to, čo ukladá človekovi voľajakú povinnosť, voľajakú zaviazanosť.Podobne aj latinský termín „lex“ sa odvodzuje zo slova ligare - zväzovať, zaväzovať k plneniu povinnosti, alebo zo slova legare - úlohou poveriť. odkázať. V nevlastnom zmysle zákonmi sa nazývajú aj rôzne poučky, zásady a pravdy, vyjadrené vo vetách, najmä ak ide o zdôraznenie ich stabilnej, nezvrátiteľnej platnosti. Takými sú aj ľudové úslovia, ako napríklad „bližšia košeľa ako kabát“, „lepší vrabec v hrsti, ako zajac v chrasti“, „nijaký strom do neba nerastie“, ale aj matematické pravdy a poznatky prírodných vied, takzvané prírodné zákony a zákony prírody, presne nedefinované.

Všeobecne zákonom sa nazýva riadiace a záväzné pravidlo, ktoré usmerňuje voľajakú činnosť tak, aby dosiahla svoj determinovaný cieľ. Vo vlastnom a najširšom zmysle zákonom sa rozumie pravidlo (regula - pravítko, zásada), čiže to, čo ukazuje právo alebo správnosť či poriadok v konaní, predovšetkým prírodných síl. Preto v najširšom zmysle zákonmi sú aj takzvané fyzické, naturálne zákony,- ako napríklad presne definované biologické, psychologické, fyziologické zákony a podobne. Vo vlastnom a presnom zmysle zákon je špecifické pravidlo, usmerňujúce, prikazujúce alebo zakazujúce určité ľudské skutky z hľadiska dosiahnutia posledného cieľa človeka.Zákonom vo vlastnom zmysle a v presnom význame je teda prirodzený mravný zákon.Zákon teda, ako „rozumové nariadenie“, je konkrétnym a praktickým pravidlom, v ktorom je obsiahnutý tak prvok racionálny ako aj prvok vôľový. Racionálny prvok spočíva v zosúladení činnosti podľa potrieb koncepcie univerzálneho poriadku.Vôľový prvok je obsiahnutý v riadiacej, usmerňujúcej funkcii zákona, ktorý nie je len pravdou, ani nie iba radou, ale ktorý obsahuje v sebe záväznosť, ktorý ukladá povinnosť.Cieľom ľudských skutkov je dobro, konečným cieľom ľudského konania je najvyššie dobro. Zákon preto vedie ľudské skutky k dosiahnutiu všeobecného dobra. Týmito slovami sa vyjadruje cieľ ľudskej, aktivity a v tomto zároveň tiež spočíva finálna podstata zákona Cieľom každého ľudského skutku, nakoľko je ľudský, je voľajaké dobro, a spoločným cieľom operácií všetkých bytí univerza, medzi ktoré zrejme patrí aj človek, je všeobecné, spoločné dobro celého univerza, čiže sám Boh.

Nerozumné a neslobodné bytia svojou existenciou a aj svojimi operáciami síce len materiálne participujú na spoločnom dobre, avšak univerzálny poriadok, ktorý ani nepoznajú, prirodzene zachovávajú, a zároveň verne sledujú svoj cieľ, ktorý tiež ako cieľ im zostáva neznámy. presne udržujú stabilné a rovnaké spôsoby svojho určeného jestvovania a konania. Vo vyhlásení zákona spočíva jeho materiálna základňa (causa materialis), a samotné vyhlásenie - promulgácia - je nevyhnutná podmienka platnosti a závaznosti zákona.Vyhlásenie sa deje spôsobom, ktorý primerane zaručuje, aby tí, ktorým sa ukladá povinné plnenie zákona, mohli zákon dostatočne poznať,alebo aby sa mohli s nim náležité oboznámiť. K platnosti a ani k závažnosti zákona nie je však potrebné, aby ho skutočne a doopravdy poznali všetci, na ktorých sa vzťahuje - stačí, keď ho môžu poznať. Neznalosť zákona neoslobodzuje od. povinnosti, ktorá zo zákona vyplýva. Zákon vyhlasuje ten, kto má na starosti spoločnosť.

Spoločnosť má na starosti ten, kto je hlava, alebo predstavený, alebo vedúci spoločnosti - on je z dôvodu svojho postavenia potom zákonodarcom, čiže v ňom spočíva účinné podstata zákona Starosť zákonodarcu a promulgátora smeruje k tomu, aby členovia ním vedenej spoločnosti dosiahli im prirodzene patriacu blaženosť

Z vlastnej podstaty zákona ako rozumového, zaväzujúceho a k cieľu riadiaceho pravidla vyplývajú základné jeho vlastnosti. Zákon musí pochádzať od legitimného zákonodarcu. Zákon musí byť užitočný, spravodlivý, stály a zachovávanie zákona musí byť možné. Zákon vzniká aktívne v intelekte zákonodarcu dotvára sa v jeho vôli. Svojím rozumom zákonodarca najprv pochopí správnosť a vhodnosť nového zákonné­ho nariadenia, vôľou sa rozhodne svojich podriadených novým zákonným nariadením zaviazať k plneniu určitej povinnosti, a túto svoju vôľu im potom vo forme svojho rozhodnutia vhodným spôsobom oznámi.Podriadení predstaveného ním vyhlásený zákon pasívne prijímajú, uznávajú ho.Týmto prijatím zákon je plne kompletizovaný.Spravidla má však zákon svoje externé vyjadrenie v srozumiteľných znakoch, ako napríklad v slovách, v písme alebo podobne, a nimi býva vtedy aj promulgovaný, napríklad ústnym vyhlásením, verejnými listinami, uverejnením v tlači atď. Základnou vlastnosťou zákona je jeho spôsobilosť k realizácii, je jeho súcosť, aby mohol byť skutočne zachovávaný - pretože k nemožnému nikto nemôže byť donútený A bolo by to aj proti rozumu - a proti podstate zákona ako rozumového nariadenia - ak by obsahoval také ustanovenia, ktoré sa nedajú reálne zachovať. Zákon má byť užitočný a preto má funkčne prispievať k dosiahnutiu všeobecného, ale aj partikulérneho dobra, inak by bol nezmyselný a aj iracionálny. Podstatným charakterom zákona je spravodlivosť založená na rozumovom poznaní, pretože práve potreba spravodlivosti je jedným z najvnútornejších zdôvodnení existencie zákona. Pojem „nespravodlivý zákon“ je čosi protirozumové, vnútorne rozporné, protikladné.

Ďalšou podstatnou vlastnosťou zákone je jeho stálosť, spočívajúca v jeho pomernej časovej nemeniteľnosti a v univerzalite prípadov a priestorov, na ktoré sa vzťahuje Bezprostredným účinkom zákona je jeho z neho pochádzajúca a na ňom založená povinnosť alebo záväznosť.Záväznosť zákona je nutné - bez nej zákon by nebol zákonom. Bol by len radou, návodom, nanajvýš smernicou, upozornením. Nutnosť záväznosti zákona pochádza z vnútornej determinácie prirodzenosti. To znamená, že človek nemôže byť sám sebe zákonodarcom, pretože absolútne nemôže sám sebe uložiť povinnosť, ale môže sa z vlastnej slobodnej vôle podriadiť záväznosti existujúceho zákona, alebo sa môže proti nej aj vzoprieť - no nijakým spôsobom a nikdy ju nemôže zrušiť.Konečným účinkom zákona je komplexná príprava človeka k tomu, aby v zhode s vôľou zákonodarcu a pod jeho vedením neomylne smeroval k dosiahnutiu svojho finálneho cieľa, k dosiahnutiu stavu dokonalej blaženosti. Nad slobodnými a rozumnými bytiami, akými sú ľudia, vládne prirodzený mravný zákon a pozitívny boží zákon

Prirodzený mravný zákon sa promulguje svetlom prirodzeného ľudského rozumu, dostatočne a adekvátne poznávajúceho podstatu existujúceho mravného poriadku v univerze. Rozum poznáva tento zákon v jeho nemeniteľnosti, nadčasovosti a univerzálnosti. Prirodzený mravný zákon sa dotýka všetkých tých objektov,, ktoré sú vnútorne alebo morálne dobré, alebo morálne zlé.Pretože prirodzený zákon je vložený do ľudskej prirodzenosti a je neomylne poznateľný prirodzeným ľudským rozumom a takto je zároveň aj základom naturálnej mravnosti, nazýva sa aj morálnym zákonom prirodzeným.Pozitívny boží zákon tvorí základ nadprirodzenej morálnosti a jeho cieľ je presnejšou determináciou a jasnejším vyjadrením umožniť človekovi jasnejšie, bezpečnejšie a istejšie poznanie prirodzeného a večného zákona Takto Boh doplnil mravné vedomie ľudského pokolenia zjavenými pravdami, vyjadrenými nadprirodzenými faktami, javmi alebo znakmi, ktorým človek mohol porozumieť, ako sa konkrétne stalo napríklad pri vyhlásení dekalóga.

Okrem vysvetľujúcej a spresňujúcej funkcie pozitívny boží zákon obsahuje aj sankcie zákona. Popri pozitívnom božom zákone jestvuje aj pozitívny ľudský zákon, vydaný legitimnou zákonodarnou ľudskou autoritou. Takouto zákonodarnou autoritou môže byť príslušná vrchnosť v Cirkvi, ak ide o cirkevný zákon, alebo príslušná občianska vrchnosť v štáte, ak ide o občiansky zákon. Pozitívny ľudský zákon sa môže týkať objektov mravne dobrých alebo mravne zlých, ale môže sa vzťahovať aj na objekty, ktoré nie sú mravne ani dobré, ani zlé, ktoré sú mravne indiferentné. Pozitívny ľudský zákon svojou povahou nie je nemeniteľný, aj keď podľa svojej prirodzenosti musí mať určitú, relatívnu stálosť. Každý pozitívny ľudský zákon vznikol totiž v čase a v čase môže zaniknúť, a zásadne a v nijakom zmysle nemá charakter univerzality.

Pozitívny ľudský zákon sa promulguje vždy externými, zmyslové vnímateľnými znakmi. Všetky pozitívne ľudské zákony sa majú odvodzovať z prirodzeného zákona, ktorý je prvým rozumovým pravidlomPozitívny ľudský zákon, ktorý bol by v rozpore s prirodzeným zákonom, nutne by bol v rozpore aj s dobrom a s cieľom človeka, bol by teda v protiklade k jeho rozumu, a preto by nebol zákonom a ani by nevyplývala z neho nijaké záväznosť. Bežná a dennodenná experiencia dosvedčuje, že každý človek, uvažujúci svojím prirodzeným rozumom, bezpečne, iste a nezvratné posudzuje niektoré svoje vlastné skutky ako aj skutky iných ľudí, ako mravne dobré a iné ako mravne zlé, o niektorých súdi, že sú nešťastím a hanbou človeka a každý človek sa ich má preto chrániť, iné zase že sú slávou, cťou a šťastím človeka, a preto ich má konať. Toto vnútorné presvedčenie o mravnej hodnote ľudských skutkov a o mravnej povinnosti niečo za každých okolností konať a niečoho sa zase za každých okolností chrániť, nijako nezávisí na racionálnom poznaní alebo na vôli človeka, ani nie na rozhodnutí akejkoľvek ľudskej autority. Sudcom mravnej kvality skutku je vnútorný hlas svedomia každého človeka, a keby sa za niektorý hanebný svoj čin človek nemusel strachovať pred nijakým ľudským súdom alebo ľudským trestom, alebo keby o tomto jeho mravne zlom čine nikto nevedel a ani nikomu z ľudí by nezáležalo na tom, či skutok bol vôbec spáchaný alebo nie, páchateľ predsa má obavu a to pred sudcom, ktorému neunik­ne, ktorý je v ňom samom, pred vlastným svedomím. Vedomie o mravnej hodnote konania, ako vidno zo svedectiev historikov, etnografov, zemepiscov, sociológov, archeológov …, je rovnaké u všetkých národov všetkých čias, To dosvedčuje, že všetci ľudia, pretože majú jednu ľudskú prirodzenosť, majú v sebe jeden prirodzený mravný zákon.Tento zákon je zrejmým prejavom veľkej múdrosti a veľkej dobroty Boha, starostlivo pomáhajúceho človekovi práve týmto zákonom, aby bezpečne mohol dospieť k svojmu prirodzenému cieľu. Prirodzený morálny zákon je skutočným zákonom so všetkými náležitými znakmi zákona ako takého - má vnútornú spôsobilosť, aby mohol byť zachovávaný, je užitočný pre subjekt a ktorému je určený, je spravodlivý podľa svojho pôvodu, podľa svojho cieľa a aj podľa svojho určenia, a je stabilný, pretože sa viaže na nemeniteľnú podstatu ľudského bytia. Tento morálny zákon je prirodzený, pretože Boh ho vložil do ľudskej prirodzenosti; pretože vyplýva z prirodzenosti všeobecného poriadku v univerze; pretože Boh ho promulgoval svetlom prirodzeného ľudského rozumu a jeho poslaním je, aby riadil činy človeka k .jeho prirodzenému finálnemu cieľu, k blaženosti.Morálnym je preto, lebo zasahuje do oblasti ľudských skutkov a determinuje ich k mravnej nutnosti z aspektu konania alebo nekonania. Všeobecný charakter prirodzeného zákona spočíva v jeho základných princípoch a v jeho cieli, a potom tiež v spôsobe jeho promulgácie.Pre všetkých ľudí platí len jeden jediný prirodzený zákon. Táto univerzalita vyplýva zo skutočnosti, že všetci ľudia majú jednu a tú istú prirodzenosť, ktorá pochádza z jedného a teda identického zdroja, a smerujú k tomu istému cieľu, totiž k najvyššiemu dobru a k večnej oslave Boha. Preto aj zákon, ktorý má viesť všetkých ľudí, musí byť pre nich, pre všetkých spoločný a jeden, a zároveň musí byť univerzálny. Jednota prirodzeného mravného zákona je zrejmá aj zo skutočnosti, že všetky morálne predpisy, potrebné pre riadenie a posudzovanie konkrétnych, singulárnych prípadov a aplikabilné na všetko bohatstvo variácií rôznych partikulárnych prípadov, sa odvodzujú z tohoto jediného zákona. Avšak aj všetky uznávané mravné smernice možno vo finálnej koncentrácii zhrnúť a potom vyjadriť v jedinej formule prirodzeného mravného zákona: konaj dobro, chráň sa zla! Prirodzený mravný zákon je všetkým ľužom dostatočne známy vo svojich prvých princípoch, pretože všetkým ľuďom bol náležité promulgovaný svetlom prirodzeného ľudského rozumu, takže cez poznanie svojej vlastnej prirodzenosti a cez poznanie toho, čo je pre túto prirodzenosť dobré a čo zlé, každý človek je nále žité a primerane oboznámený s obsahom prirodzeného zákona. Najzákladnejšími pravidlami morálneho správania sú :

1. Konaj dobré skutky - chráň sa konania zla 2. Čo nechceš, aby tebe iní robili - nerob ani ty iným 3. Rodičov si treba ctiť. Neslobodno zradiť priateľa. Sekundárnymi najvšeobecnejšími morálnymi princípmi sú tie normy, ktoré riadnym racionálnym usudzovaním možno zákonite dedukovať z najzákladnejších, primárnych pravidiel, a ktoré sú známe tak z hlasu vlastného svedomia človeka Sekundárne morálne princípy : - Neslobodno dopustiť sa vraždy. - Nie je dovolené kradnúť, lúpiť, klamať, podvádzať. - Krivá prísaha, falošné svedectvo - to sú mravné zlá. - Treba zachovávať vernosť. - Rodičov nutno milovať. - Človek má žiť rozumne a striedmo. - Nutno žiť spravodlivo a plniť si svoje povinnosti. Všeobecne sú l'uďom známe aj tieto sekundárne základné mravné normy, a to všetkým normálne vyvinutým ľuďom, takže sa nedá o nikom predpokladať, že by ich v podstate nepoznal, pretože riadne vyvinuté usudzovacie schopnosti rozumu sú spôsobilé poznať ich buď priamo, alebo ich poznať v ich derivácii z najuniverzélnejších mravných zásad. Avšak aj v takýchto zriedkavých prípadoch varovný alebo káravý hlas vlastného svedomia je svedectvom, že morálny príkaz alebo zákaz ako taký nebol subjektovi naskutku neznámy, a keď sa proti nemu previnil, konal tak s vedomím, že sa dopúšťa mravnej nesprávnosti. Takto napríklad antickí filozofi, aj keď zdôvodňovali stav otroctva zrejmou nutnosťou existujúcich potrieb denného života slobodných občanov (Aristoteles)., predsa zdôrazňovali ich ľudskú prirodzenosť a doporučovali lásku a aj zhovievavosť a miernosť k nim ako k ľuďom. Terciárnymi mravnými základnými princípmi napríklad sú:

- Za nijakých okolností nie je dovolené luhať. - Nikdy nie je možné ospravedlniť pomstu, krvnú pomstu, súboj. - Treba vždy zachovať manželskú vernosť. - Rozvod je proti prirodzenosti manželstva. - Nerozlučiteľnosť je podstatná známka manželstva. Jasnosť, zreteľnosť a odlišnosť poznania pri týchto morálnych princípoch niekedy závisí vo veľkej miere od okolností a podmienok osobných, ale aj vecných , ktoré často silne sťažujú možnosti tvorby správneho úsudku.Avšak pri náležitej rozumovej rozvahe, pri úprimnom vôľovom rozhodnutí oslobodiť sa od predsudkov každého druhu, pri prihliadaní aj na múdrosť a mienku skúsenejších a vzdelanejších a pri vyvinutí primeraného úsilia svetlo intelektu umožní poznať čistý mravný zákon vedúci k dobru, pretože človek už svojimi vlohami vždy je naklonený k dobru primeranému jeho prirodzenosti Nemeniteľnosť prirodzeného zákona vyplýva z jeho vnútornej podstaty a z jeho cieľa, ako aj zo slobodnej suverenity pred všetkými externými zásahmi. Protikladom nemeniteľnosti je meniteľnosť, a hlavne reálna, uskutočnená zmena. Zmena je prechod z jedného stavu existencie alebo spôsobu existencie do druhého stavu alebo spôsobu existencie.

Pri zákone - všeobecne, alebo napríklad pri pozitívnom ľudskom zákone -zmena sa môže uskutočniť buď nahradením niektorej jeho časti inou časťou, alebo partikulárnym oslobodením od povinnosti zo zákona alebo odvolaním zákona

Prirodzený zákon totiž, pretože vyplýva z prirodzenosti človeka a nie je k tejto prirodzenosti len zvonka pridaný, pripojený, má základ a zdôvodnenie v ľudskej prirodzenosti, a tá .je metafyzicky nemeniteľná, lebo prirodzený zákon nie je platný a závažný len pre konkrétneho singulárneho človeka, alebo pre niektorých ľudí, nech by bol ich počet už akokoľvek veľký, ale platí pre človeka ako takého. Platný je pre všetkých ľudí a nemôže byť človekom bytie, pre ktoré by tento zákon neplatil.

Pretože sa však podstata človeka ako človeka nemôže nikdy zmeniť, nemôže sa meniť ani zákon na tejto podstate založený a z nej vyplývajúci, teda prirodzený mravný zákon. Ďalším vnútorným dôvodom nemeniteľnosti prirodzeného zák,ona je jeho radikálna funkcia, ktorá má zabraňovať mravne zléj činnosti Zmena prirodzeného mravného zákona by potom znamenala pripustenie škodlivosti vlastných skutkov, odvrátenie činnosti od jej posledného cieľa a zásah proti vlastnej prirodzenosti, čo je celkom iracionálne a absurdné. Avšak ani zo strany Zákonodarcu nie je mysliteľné, aby zmenil svoje ustanovenie, ktorým v súlade s ľudskou prirodzenosťou zaistil človekovi možnosť dospieť k finálnemu stavu blaženosti. Pripustenie možnosti takejto zmeny by znamenalo uznať, že by prirodzený zákon, vložený do človeka, konal proti prirodzenosti človeka, pretože by mu dovoľoval, čo je pre neho vnútorne zlé.Tým menej môže prirodzený mravný zákon zmeniť sám človek.

Predovšetkým nijaký človek a ani všetci ľudia spolu nie sú tým zákonodarcom, od ktorého má prirodzený zákon svoj pôvod, a pretože vlastný pôvodca tohoto zákona je bytie od človeka nekonečne dokonalejšie a vyššie, ani človek ako indivíduum, ani celé ľudské pokolenie nemá vo svojej právomoci tento zákon patriaci výlučne do pôsobnosti autority a právomoci svojho priameho pôvodcu, najvyššieho Bytia. Niekedy a len za určitých podmienok je však možná takzvané zmena v nepravom zmysle, alebo nepriama zmena, ktorá nezasahuje sám prirodzený zákon, ale len matériu zákona. Podobne nespravodlivé zabitie človeka je vždy vražda. Ak by však za určitých okolností a z úmerne vážnych a rozumných dôvodov zabitie človeka nebolo nespravodlivé, nebolo by ho možno nazvať vraždou. Zákaz vraždy zostáva nezmenený, pretože prirodzený zákon vždy vraždu zakazuje, vražda však nie je totožná so zabitím človeka, ako napríklad v prípade nutnej sebaobrany. Takto napríklad nie človek, ale Boh môže rozlúčiť naturálne platné manželstvo, ako sa aj stávalo z primerane vážnych príčin. Je všeobecne známe, že ľudia svojím intelektom nielen rozoznávajú zrejmý rozdiel medzi morálnym dobrom a morálnym zlom, že sa nielen môžu rozhodnúť -slobodne a uvážene - konať, čo sa zhoduje s morálnymi normami alebo naopak, čo je v rozpore s morálnymi princípmi, ale že sú si tiež vedomí svojej naliehavej, kategorickej a absolútnej povinnosti, vyplývajúcej z prirodzeného mravného zákona, konať dobré skutky a chrániť sa konania akýchkoľvek zlých skutkov.

Táto záväznosť prirodzeného zákona spočíva v tom, že zákon obsahuje v sebe príkaz konať to, čo sa zhoduje s normou mravnosti a zákaz konať to, čo sa s touto normou nezhoduje, a že sa pri tom zákon opiera o legitimnú autoritu zákonodarcu, ktorý je nadriadený voči svojmu podriadenému, čiže voči subjektovi, ktorému je zákon určený. Keď nadriadený má právo podriadenému rozkazovať alebo mu niečo zakazovať, a to právo má, pretože je nadriadený, tak podriadený má zase povinnosť príkaz alebo zákaz nadriadeného splniť, pretože je jeho podriadený. Tým sa dosahuje vyrovnanie polarity medzi právom a povinnosťou, čo je konštitutívnym základom poriadku. Človek nemôže chcieť alebo nechcieť svoj posledný cieľ ako cieľ, ako ani nemôže chcieť alebo nechcieť svoju dušu alebo svoje telo, pretože takéto chcenie alebo nechcenie by bolo nereálne a iracionálne, neúčinné a nezmyselné a nič by sa ním nemohlo zmeniť. Každý človek sa však môže starať alebo nestarať o dosiahnutie svojho konečného cieľa práve tak, ako sa môže starať alebo nestarať o svoje vlastné telo. Zanedbanie starostlivosti o vlastné telo alebo o vlastnú dušu je nutne zlom, ako aj zanedbanie úsilia o dosiahnutie cieľa je nutne zlom, a to zlom pre samotného zanedbávateľa. To znamená, že je tu zrejmá morálna povinnosť alebo záväznosť, nenarúšajúca slobodu vôľového rozhodovania racionálneho bytia, aby sám určil nasmerovanie, alebo aby sa rozumovo a slobodne stotožnil s nasmerovaním svojej aktivity na dosiahnutie tohoto cieľu.

Medzi záväznosťou konať podľa prirodzeného morálneho zákona a slobodným vôľovým rozhodnutím podriadiť sa tomuto zákonu, vziať na seba povinnosť, vyplývajúcu z tohoto zákona, nie je nijaká vnútorná rozpornosť, ba naopak, je medzi nimi dokonalá harmónia; táto má základ v podstate človeka, ku ktorej patrí intelekt a sloboda vôle a ktorej je absolútne vlastné jej určenie k dosiahnutiu dobra. Človek svojím intelektom zreteľne a jasne poznáva zhodnosť svojho skutku s mravnou normou a rovnako zreteľne a jasne poznáva potom povinnosť tento skutok konať, pretože tento skutok je mravne dobrý.Práve tak ale človek poznáva aj rozpornosť iného svojho možného skutku s morálnou normou a rovnako zreteľne a jasne poznáva svoju povinnosť tento skutok nevykonať, pretože tento skutok je mravne zlý, nie je dovolený, alebo je zakázaný. Čo je teda povinnosť človeka, je v súlade s jeho prirodzenosťou. Neplnenie povinnosti je proti jeho prirodzenosti.Avšak ako si človek nedal prirodzenosť, práve tak ani povinnosť nevyplýva z jeho moci alebo z jeho ustanovenia. Človek teda prirodzený mravný zákon netvorí.Človek prirodzený mravný zákon v sebe nachádza a poznáva.

Človek s poznaním prirodzeného zákona nachádza v sebe aj záväznosť zákona a svoju zaviazanosť zachovávať tento zákon. Inak totiž - podľa scholastickej filozofie - nie je možné vysvetliť, prečo človek je vôbec povinný niečo urobiť alebo niečo neurobiť.Záväznosť morálneho, prirodzeného zákona je mravne nutná, čiže fyzicky, naskutku, človek slobodne sa môže vzoprieť proti tejto záväznosti a tak môže konať aj proti sebe, proti svojej prirodzenosti, proti svojmu dobru - nerozumne a nezmyselne. Ak však poruší zákon - nemôže zostať dobrý. Konať dobro a chrániť sa zla je teda priamym a logickým dôsledkom rozumového pochopenia záväznosti zákona i cieľa, a zároveň konkretizáciou vôľového rozhodnutia povinnosť si plniť a tak oslavovať Boha. Zo záväznosti prirodzeného mravného zákona nutne vyplýva jeho sankcia. Sankcia (sancire - posvätiť, urobiť nedotknutým, pod trestom zakázať) vlastne zásluha za konanie alebo za nekonanie, alebo súhrn zásluh buď v dobrom, ucelený komplex odmien za skutky, ktoré sú zhodné s vôľou zákona, alebo v zlom, celá sústava trestov za skutky, ktoré sú narušením povinností vyplývajúcich zo zákona. Sankcia sa viaže na zákon, ktorý niečo prikazuje, alebo niečo zakazuje z vôle zákonodarcu, a odmeňuje, alebo trestá tiež z vôle zákonodarcu a z pozitívneho jeho ustanovenia.Prirodzenou sankciou je vnútorná nutnosť odmeny alebo trestu, samočinne vyplývajúca z povahy mravnosti ľudského konania, a jej charakteristickým znakom je jej priamy vzťah ku šťastiu.Narušenie\“ prirodzeného mravného zákona pôsobí zase opačne. Vnáša do mysle nepokoj, ktorý prerastá do rozvratu, množia sa neresti a vzmáhajú tak v inzenzite ako aj v extenzite, a za nimi prichádza zúfalstvo. Okrem prirodzených sankcií sú aj sankcie pozitívne ustanovené, ktoré zo skutkov nevyplývajú samočinne, ale ktoré pochádzajú zo slobodného, priameho a zjavného ustanovenia zákonodarcu.Priazeň je zvláštny prejav blahovôle, ktorá sa síce môže prejavovať navonok aj v súvislosti s konaním mravne dobrých skutkov, no podstatne sa na toto konanie neviaže. Odmena z priazne potom prevyšuje zásluhy a môže sa poskytnúť aj celkom nezaslúžene.

Podobne aj pomsta je zvláštny prejav, nie však blahovôle, ale zlovôle, a taktiež môže mať voľajaký súvis s mravne zlým alebo neľúbivým konaním alebo chovaním človeka, neviaže sa však na toto chovanie. Pomsta sa môže prejavovať ako nadmerne tvrdý, prísny trest za skutočne vykonaný mravne zlý skutok; miera prísnosti môže dosiahnuť až stupeň ukrutnosti a je vtedy krivdou. Pomsta však môže zasahovať, alebo sa môže prejavovať aj voči človekovi, ktorý si nezaslúžil nijaké potrestanie.Pomsta nikdy nemôže byť spravodlivá.Mzda je materiálne ohodnotenie ľudskej činnosti. Mzda je teda materiálnym spôsobom vyjadrená zásluha za pozitívne ľudské skutky, poskytovaná bez vnútornej súvislosti s ich morálnou kvalitou. Preto spravodlivosť vyžaduje, aby život v časnosti mal svoje pokračovanie vo večnosti.Sankcie sú vo svojej podstate konštitutívnym a stabilizačným prvkom, a to vnútorným prvkom poriadku v univerze. Preto sa vzťahujú na všetky bytia, ktoré svojou existenciou, svojimi operáciami a svojou prirodzenou tendenciou k cieľu tvoria spolu harmonickú sústavu vesmírneho poriadku. Preto sankcie k tomuto poriadku prirodzene a integračné prináležia, a v dokonalej harmónii so zákonmi sú vlastným výrazom vôle, rozumu a múdrosti, dobra a aj dokonalosti najvyššieho Bytia, prvého Zákonodarcu - Boha. Morálny zákon V biblickom zmysle ho možno definovať ako Božiu výchovu. Morálny zákon predpisuje človekovi cesty, normy správania, ktoré vedú k prisľúbenej blaženosti, zakazuje cesty zla, ktoré odvádzajú od Boha a od jeho lásky.

Zákon je norma správania vyhlásená kompetentnou autoritou pre spoločné dobro. Každý zákon nachádza svoju prvú a poslednú pravdu vo večnom zákone. Morálny zákon je vyjadrený rôznymi formami, ktoré sú medzi sebou zladené: - Boží zákon - prameň všetkých zákonov v Bohu, - prirodzený zákon,

BOŽÍ ZÁKON

Boží zákon je predovšetkým zákon lásky. Dáva nám ho preto, nie aby nás ním skúšal, ale nám pomohol spoznať, čo je pre človeka ako osobu ale aj pre spoločenstvo naozaj dobré. Boží zákon nás privádza k dobru, konanie dobra je láskou a láske sa stávame šťastnými. Boh nám niečo prikazuje iba preto, lebo je to pre nás dobré a keď nám niečo zakazuje, tak iba preto, lebo je to pre nás zlé. Boží zákon môžeme poznávať v Božom Zjavení, ktoré je zachytené vo Svätom Písme. Poznanie Desatora je teda základným poznaním Božieho zákona. Vrcholom a naplnením Božieho zákona je láska k Bohu a k blížnemu. Ježiš Kristus prehlbuje poznanie Božieho zákona učením, že všetky prikázania sa dajú zhrnúť do dvoch základných: Milovať Boha a blížneho. Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci. Boží zákon je teda pre človeka školou lásky. Neobmedzuje slobodu človeka. Práve naopak. Čím viac spĺňame Boží zákon, tým sme slobodnejší pre právu lásku. Splniť Boží zákon teda neznamená iba splniť úlohu, na základe ktorej nás Boh odmení a urobí šťastnými.

Plniť Boží zákon znamená stávať sa šťastným v láske. Prirodzený mravný zákon je vpísaný do duše každého človeka, lebo tento zákon je ľudský rozum, ktorý prikazuje konať správne a zakazuje páchať hriech. Poznanie Desatora je teda základným poznaním Božieho zákona. Vrcholom a naplnením Božieho zákona je láska k Bohu a k blížnemu. Ježiš Kristus prehlbuje poznanie Božieho zákona učením, že všetky prikázania sa dajú zhrnúť do dvoch základných: Milovať Boha a blížneho. Na týchto dvoch prikázaniach spočíva celý Zákon i Proroci. Boží zákon je teda pre človeka školou lásky. Neobmedzuje slobodu človeka. Práve naopak. Čím viac spĺňame Boží zákon, tým sme slobodnejší pre právu lásku. Splniť Boží zákon teda neznamená iba splniť úlohu, na základe ktorej nás Boh odmení a urobí šťastnými. Plniť Boží zákon znamená stávať sa šťastným v láske. Rozdiel medzi prirodzeným zákonom a Božím zákonom zachyteným vo Svätom Písme je hlavne ten, že na základe prirodzeného zákona človek síce má možnosť poznávať, čo je dobré a čo zlé, na základe poznávania vlastnej prirodzenosti - vrodených daností, ale v úsilí o mravný rast sa často cíti sám, ponechaný iba na vlastné sily. Cez Sväté  Písmo nám Boh dáva poznať seba samého a svoj zákon tak, že človeka neustále uisťuje o tom, že je milovaný, a že zmyslom života podľa prikázaní je naučiť sa milovať a byť šťastný v spoločenstve s Bohom a s inými.

Celá ľudská činnosť je predovšetkým tvorba hodnot,úsilie o ich udržanie, rozmnožovanie,rozvíjanie. V zásade možno vyčleniť 2 druhy hodnôt: 1. všetko,čo nám prináša uspokojenie,čo uspokojuje ľudské potreby  2. základné kultúrne kategórie,ktoré opovedajú ľudským kultúrnym potrebám,najma etickým a estetickým. Byť hodnotou,mať hodnotu, to je predovšetkým výraz funkčnosti vecí,vzťahov,procesov atď. vo vzťhou k človeku, k úlohe, ktorú zohrávajú v našom živote javy, ktoré nás obklopujú. Povod tejto úlohy je spoločenský,pretože vyplýva z jeho praktického bytia. Objektívnym základom každej hodnoty je schopnosť byť užitočným, uspokojovať niektoré z potrieb človeka alebo naopak uspokojeniu brániť. Problém osvojenia si hodnoty je teda záležitosťou vytvorenia zmyslu pre určité hodnoty, ako výraznielen ich uvedomenia a poznania,ale aj ich prežitia a stotožnenia sa s nimi. Podľa niektorých autorov jedny možu byť dobré samy o sebe, ako konečný cieľ ľudského úsilia, iné len ako prostriedok dosiahnutia niečoho iného. V súvoslosti s tým sa potom používa rozlíšenie na vnútorné(intrinsic) a vonkajšie(extrinsic) hodnoty. Lenže pojem “dobrý” sa používa v rozličných významoch,napr dobrý otec,ale tiež aj dobré auto. Na základe toho vzniká potreba poukázať na rozdiel medzi morálnym dobreom a non-morálnymi charakteristikami,t.j. takými,ktoré neobsahujú vyjadrenie morálnych kvalít. William Klaas Frankena tento rozdiel vyjadril takto: morálne dobré alebo zlé možu byť osoby,emocie,motívy a úmysly. Všetko ostatné možno považovať za non-morálne dobré alebo zlé.

George Edward Moore robí rozdiel medzi dobrom a dobrotou a chápe dobrotu ako vlastnosť patriacu určitým veciam.

William David Ross  bol presvedčený,že existuje rozdiel medzi vnútornými a vonkajšími hodnotami,medzi vnútornou a vonkajšou dobrotou.

T. L.S. Sprigg sa vyjadril,že aktuálne hodnoty neexistujú v takých abstrakciách ako je šťastie, nešťastie, príjemné a bolesť,ale v množstve konkrétnych foriem dobra a zla.

David O. Brink delí teórie hodnoty na túžbu. Prvá spočíva v tom,že hodnota je v uspokojení túžob a nehodnota vo frusrácii túžob. A druhá zase v uspokojení aktuálnych túžob. Blaho subjektu je určitým sposobom závislé na blahu iných, ktoré je vonkajšou hodnotou pre subjekt. Podľa jeho názoru sloboda a “well-being” sú nevyhnutnými predpokladmi pre uskutočnenie akéhokoľvek druhu hodnoty.

Edward Mann vyčlenil tieto typy zla: duševné týranie zlomyseľné postoje charakterové črty udalostí, konanie, prípadne zabudnutie

Všetky tieto typy zla možno rozčleniť na 2 druhy: 1. prirodzené zlo,napr zemetrasenie 2. morálne zlo Na základe uvedených názorov možno etikov rozdeliť na monistov a pluralistov.   Jedným z pojmov,ktoré používajú monisti ako najvyššie dobro je šťastie. John Suart Mill chápal štastie ako prítomnosť príjemného a neexistenciu bolesti. Príkladom pluralistických teórií v chápaní dobra je ideálny utilitarizmus- konanie je správne alebo nesprávne v závislosti od toho,či produkuje pre celé ľudstvo ideálny účel alebo dobro, ktoré sa neobmedzuje len na príjemné. Etika sa zaoberá spôsobmi správania a konania, ktoré určujú činnosť jednotlivcov v spoločnosti. Takisto sa usiluje nájsť odpovede na otázku ako má jednotlivec konať vo vzťahu k sebe, svojmu okoliu a iným ľuďom.  Sofisti ako prví podrobili etiku rozumovému skúmaniu. Tým otvorili možnosť zaoberať sa etikou vedecky a začleniť ju do filozofického systému. Sofisti tvrdili, že neexistuje žiadna absolútna pravda ale len pravda relatívna, ktorá je veľmi subjektívna vzhľadom na jednotlivca. Dokumentuje to výrok Prótagora z Abdéry, ktorý povedal: „Človek je mierou všetkých vecí, jestvujúcich, že sú a nejestvujúcich, že nie sú.“ Preto sofisti v etike neuznávali žiadne všeobecné, objektívne záväzné právo ale právo silnejšieho. V otázke pravdy teda u sofistov nešlo o to kto pravdu má, ale o to komu je za pravdu dané. Tento princíp sofisti uplatňovali najmä vo svojom učení rétoriky, ktoré ich preslávilo. V otázke etiky sa sofisti zaoberali aj pojmom cnosť. Za cnosť považujú zbehlosť človeka v hocičom nehľadiac na to či je to správne alebo nie. Toto ich presvedčenie pramení z už spomínaného názoru, že človek je mierou všetkého. 

Hoci už u sofistov sú náznaky etiky za jej otca považujeme Sokrata. Vo svojej etike sa Sokrates zameral najmä na konanie dobra. Podľa neho rovnako Jaso je nemožné konať to, čo je dobré, ak to nepoznáme, tak je nemožné to nekonať ak to poznáme. Z toho vyplýva, že Sokrates považoval poznanie dobra za postačujúcu podmienku na jeho konanie. Táto teória sa nazýva morálny intelektualizmus. Sokrates chcel ľudí odkrývaním nevedomosti privádzať k sebaskúmaniu a ponoreniu sa do seba, pretože ak budú ľudia návratom k sebe samým a uvažovaním o sebe privedení k poznaniu mravnej úbohosti a slepoty v ktorej žili, dospejú k hľadaniu a túžbe po mravnom ideále. Sokrates vo svojom učení definoval aj pojem cnosť. Podľa neho je to také poznanie a činnosť človeka, ktoré ho kvalifikuje ako človeka. Pojem človek Sokrates definuje ako dušu, ktorá je vedomým ja človeka a ktorá je podmetom všetkých jeho činností. 

Platón, Soratov žiak, ne neho v mnohom nadviazal no v jeho učení nachádzame mnoho nových myšlienok. Platónovu etiku môžeme rozdeliť na dve časti. Individuálna etika, sa zameriava na človeka ako na jednotlivca, Človeka Platón chápe ako dočasné spojenie nesmrteľnej duše so smrteľným telom. Samotná duša má tri časti: rozumovú, impulzívnu a zmyslovú. Rozumová časť má svoje sídlo v hlave, impulzívna časť v hrudníku a zmyslová časť v podbrušku. 

Myslenie je jedinou nesmrteľnou časťou duše, ktorá sa pri vstupe do tela spája s ostatnými časťami. Cieľom človeka podľa Platóna je osvojiť si najvyššie dobro tým, že sa pozdvihne do nadzmyslového sveta. Telo a zmysly sú putá, ktoré mu v tom zabraňujú. Platón to vyjadril formulou „sóma séma“, telo je hrobom duše. Cnosť je stav, v ktorom sa duša tomuto cieľu približuje, a to je možné len harmóniou medzi všetkými troma časťami duše. Rovnako ako u Sokrata aj u Platóna je zdatnosť založená na vedení, a preto ju možno učiť. Avšak Platón ide ešte ďalej ako Sokrates a rozkladá všeobecný pojem zdatnosť na štyri základné zdatnosti. Sú to múdrosť statočnosť, umiernenosť a spravodlivosť. Prvé tri zodpovedajú trom častiam duše. Múdrosť je zdatnosťou rozumu, statočnosť je zdatnosťou impulzívnej časti duše. Tretia cnosť, ktorá bola nazvaná umiernenosť, sa po grécky nazýva sofrosyné. Toto slovo znamená rovnováha, schopnosť nájsť pravý stred medzi dvoma extrémami ako napríklad medzi pôžitkom a askézou, medzi prísnosťou a zhovievavosťou. Umiernenosť je zdatnosťou zmyslovej časti duše.

V spravodlivosti sú ostatné zdatnosti zahrnuté. Spočíva vo vyváženom pomere všetkých troch častí duše a ich zdatností. V druhej časti svojej etiky, nazývanej politika, sa Platón zaoberá ideálnym štátom, jeho usporiadaním a vrstvami ktoré v ňom žijú. Vrstvy obyvateľov rozdelil podľa časti duše, ktorá u nich prevažuje. Prvou vrstvou sú robotníci, u ktorých prevažuje zmyslová časť duše a cnosť umiernenosť. Druhou vrstvou sú bojovníci, ktorých Platón nazýva aj „strážcovia“ U tejto vrstvy prevažuje impulzívna časť duše a cnosť statočnosť. Treťou vrstvou sú filozofi, u ktorých prevažuje rozumová časť duše a cnosť múdrosť a spravodlivosť. Táto vrstva by mala riadiť štát, pretože rozum by mal dbať na to, aby všetky tri vrstvy boli v súlade, ktorý je dôležitý pre fungovanie ideálneho štátu. Preto môžeme povedať, že sa Platón prikláňal k aristokratickému zriadeniu v štáte. V ideálnom štáte by malo byť spoločné vlastníctvo a nemalo by tu existovať manželstvo. Tak by sa predišlo pokušeniam, ktoré súvisia so základnými ľudskými pudmi „hladom a láskou“, čiže peniazmi a majetkom alebo ženou a rodinou. Takisto vzťahy medzi mužmi a ženami by mali byť regulované tak, aby sa najlepší muži stýkali s najlepšími ženami a aby sa menejcenní muži stýkali s menejcennými ženami čo najmenej. Aby si štát udržal úroveň, mali by deti tých prvých byť vychovávané a deti tých druhých by výchovu dostať nemali. U Aristotela môžeme etiku takisto ako u Platóna rozdeliť na dve časti. Prvou časťou je individuálna etika. 

V nej sa Aristoteles zaoberá pojmami ako dobro a cnosť. Za najvyššie dobro Aristoteles pokladá blaženosť. Byť blaženým znamená to isté ako dobre žiť a dobre konať. K ozajstnej blaženosti smeruje život založený na rozumovej činnosti duše a konanie dobra. Táto teória sa nazýva Eudaimoniostická. Ďalším pojmom je cnosť. Podľa Aristotela je cnosť schopnosť rozpoznať, čo je dobré a podľa tohto cieľa riadiť svoje rozhodnutia. S touto schopnosťou sa človek nerodí, a preto sa kladie veľký dôraz na výchovu, ktorá rozvíja a upevňuje prirodzené vlastnosti človeka, aby sa z nich vyvinuli cnosti. Cnosti Aristoteles ďalej na etické, ktoré spočívajú vo vláde rozumu nad zmyslovými pudmi, a dianoetické, ktoré spočívajú vo vystupňovaní a zdokonalení samotného rozumu. Pre určenie cnosti je dôležitý aj pojem stredu. Je to stav, ktorý sa nachádza medzi dvoma krajnosťami, ktorým sa máme vyhnúť. Touto cestou stredu sa máme uberať pri konaní dobra. Druhou časťou Aristotelovej etiky je spoločenská etika. Patria do nej jeho práce o štáte. V týchto dielach porovnáva rôzne druhy ústav. Delí ich podľa počtu osôb, ktoré sa podieľajú na vláde a podľa toho, či má táto ústava na zreteli všeobecný prospech, ktorý je hlavným kritériom pre ideálny štát. Na základe týchto vlastností sa ústavy delia na spravodlivé (monarchia, aristokracia a politea) a nespravodlivé (tyrania, oligarchia a demokracia). Aristoteles vo štáte ponecháva súkromné vlastníctvo rodinu. Otroctvo a iné spoločenské nerovnosti pokladá za prirodzené. Rovnoprávne postavenie vládne iba medzi slobodnými mužmi, ktorí môžu zastávať verejné funkcie a voliť.

Jedna z mojich obľúbených výziev sa zásadne stretá spočiatku s neporozumením a nedocenením, ale oči zakaždým zasvietia každému, keď pochopí. Je to najmocnejší argument, aký bol kedy vyslovený na ukážku toho, že morálka a náboženstvo sú od seba nezávislé; je to úžasná zbraň medzi nástrojmi kritického myslenia sekulárneho humanistu. Pôvodne ju formuloval Sokrates v jednom z najkrajších a najdôležitejších diel západnej literatúry, v krátkom Platónovom dialógu Eutyfros. Sokrates je na ceste na aténsky súd brániť sa proti obvineniu z bezbožnosti (za ktorú bol neskôr odsúdený na smrť). Tu stretne Eutyfra, samozvaného teológa, ktorý tiež ide pred súd: ide zažalovať vlastného otca z vraždy. Prekvapený Sokrates sa pýta na podrobností prípadu, a tie sú dosť pochybné. Preto kladie Eutyfrovi otázku, ako vie, že čo ide urobiť, je správne. Eutyfros odpovedá, že je to správne, pretože to tak chcú bohovia (a on samozrejme vie presne, čo chcú bohovia). V tejto chvíli nechá Platón Sokrata vysloviť vetu, ktorá sa dá považovať za najsilnejšiu ranu teistickej morálke: „Je to, čo je sväté, sväté preto, lebo to tak chcú bohovia, alebo to oni schvaľujú preto, lebo je to sväté?” Eutyfros je zmätený Sokratovou otázkou a to isté zakúsi väčšina ľudí vrátane študentov pri prvom počutí tejto historky. No zamyslite sa nad ňou chvíľu a stane sa takmer neznesiteľnou. Dilema, pred ktorú stavia Sokrates Eutyfra, je nasledujúca: čo je dobré (sväté, správne), je také, pretože to určuje (hovorí) boh, alebo boh nemá inú možnosť, ako uznať že je to dobré, lebo je to dobré? V prvom prípade sa dobro stáva svojvoľnou koncepciou. Isteže môže byť rozumné poslúchať svojvoľné vrtochy nejakého mocného boha, aj tak to ostanú vrtochy. Stále je tu možnosť, že sa budú poslúchať rozmary mocného, ale zlého boha. V prípade kresťanstva je najmä

Starý zákon prešpikovaný situáciami, keď Boh schvaľuje vraždenie nevinných, kameňovanie detí, etnické čistky atď. (len toľko o tej „dobrej” knihe). Prvý roh Eutyfrovej dilemy sa dá obísť vyhlásením, že Boh - aj podľa slov niektorých rozumnejších teológov - si nemôže priať niečo, čo je zlé. Ale toto, učí Sokrates, napichne teológa na druhý roh dilemy, lebo potom nepotrebujeme bohov, aby sme boli morálni: ak existuje morálnosť mimo bohov, môžeme konať aj bez sprostredkovateľov a ísť priamo k prameňu etického správania. Isteže, otázka prameňa morálky ani potom nebude jednoduchá záležitosť, či pre religióznych alebo nereligióznych ľudí. No Sokratov (či Platónov) argument nám jasne hovorí, že samotné odvolávanie sa na boha tu nestačí. Treba pripomenúť, že toto nie je argument proti existencii boha. Hoci Sokrates bol vraj odsúdený za svoj ateizmus („bezbožnosť”), v skutočnosti sa vo svojom učení stále odvolával na bohov. Pointa v Eutyfrovej dileme tkvie v tom, že bohovia sú v otázke morálky irelevantní: alebo sú náladoví (a potom nie sú morálni), alebo konajú podľa od nich nezávislého štandardu morálnosti, ktorý však je prístupný aj pre ľudí. To vedie, samozrejme, k neuveriteľne oslobodzujúcemu pocitu a pravdepodobne je to jeden z najdôležitejších prínosov filozofie pre blaho ľudstva.

Sekulárni humanisti by mali Eutyfronovu dilemu predkladať každému, kto chce počúvať, ale pozor: skutočná príčina, prečo musel Sokrates vypiť odvar bolehlavu škvrnitého (Conium maculatum L. , jedna z najjedovatejších európskych rastlín), bola, že kazil aténsku mládež. Umrel, pretože sa snažil učiť mladú generáciu kriticky myslieť.

Človek - svojím životom zaujímajúci svoje miesto ako svoj vyčlenený výsek v priestore univerza, a zároveň vyplňujúci svojím životom určitý čas ako vyčlenený úsek v celých dejinách univerza - nutne materiálnou zložkou zapadá do komplexu zákonitostí diania vžetkých fyzických bytí, ale duchovnou zložkou, ktorá je jeho celkom zvláštnou výsadou medzi ostatnými v hmotnom svete existujúcimi bytiami, prekonáva reálne hranice času a priestoru. Preto pre človeka nijaká prítomnosť nie je absolútna. A preto človek ako rozumné a slobodné bytie, vedome tvorí dejiny. Človek vedome naväzuje na minulosť, vystupuje z minulosti a siaha po budúcnosti. Pracuje pre budúcnosť, vopred usmerňuje tok vecí a deje budúcnosti, a vedome vchádza ďo budúcnosti ako jej tvorca alebo aspoň ako jej spolutvorca. Všetky v hmotnom svete jestvujúce neslobodné kontingentné bytia, tak anorganické ako aj vegetatívne a senzitívne, do dokonalosti splňujú aj krajne finálne ciele svojho určenia vo svojom čase, vo svojom mieste, a to nutne a neomylne .. Celkom iné je konanie človeka. Človek sa predovšetkým ničím v materiálnom svete trvalé a dokonale neuspokojuje. Je stále na ceste. Svoj život nazýva putovaním, pretože smeruje k budúcnosti. On jediný zo všetkých bytí, existujúcich v tomto viditeľnom svete, vyvíja tvorivú činnosť, ktorá podstatne prevyšuje rámec číreho prežívania vlastnej existencie. „Je to činnosť jedinca, činnosť obrátená do budúcnosti, v ktorej jedinec zaujíma stanovisko k sebe a k spoločenským hodnotám, a slobodne, na vlastnú zodpovednosť volí ciele svojej činnosti. V tejto činnosti sa potom realizuje ako slobodná ľudská osobnosť“ Pritom je však človek pevne zakotvený v materiálnej základni, od ktorej sa počas svojho života nijako nemôže natrvalo odpútať, pretože ľudské telo je materiálne a skladá sa z buniek, atómov a z ďalších hmotných častíc.

Táto základňa mu zároveň poskytuje stabilitu fyzických bytí, ale je aj putom, ktoré ochromuje rozlet .jeho ducha. Aj u človeka sa preto zreteľne odráža určitý relatívny determinizmus, prejavujúci sa predovšetkým v permanentných vlastnostiach a v spôsoboch aktivity. Lenže človek, poznávajúci tieto zákonitosti, svojou vôľovou činnosťou efektívne a so zameraním na poznaný a chcený cieľ zasahuje aj do vlastných fyzických daností a môže ich usmerňovať úmerne stavu svojho poznania, svojimi spirituálnymi schopnosťami môže ovládať svoje telo a vyberať z viacerých vyskytujúcich možností tú, ktorá sa mu vidí lepšia a správnejšia. Vzájomnú spätosť intelektu s vôľou v súvislosti s prekonávaním fyzickej naturálnej nutnosti zdôrazňuje už Aristoteles: „u rozumných bytostí tejto nutnosti niet. Rozumná bytosť vykoná z dvoch vecí vždy tú, ktorú sa vplyvom rozhodujúceho činiteľa usiluje dosiahnuť, keď je primeraná jej mohutnosti“ Vôľová činnosť je podmienená poznaním, a stupeň jej dokonalosti je priamo úmerný stupňu dokonalosti poznania. Preto zo všetkých bytí, žijúcich v tele, sloboda voľby sa vyskytuje výlučne len u človeka. Mimo intelektuálneho poznania je zmyslové poznanie, založené na materiálnych mohutnostiach, avšak pri tomto poznaní nie je známy cieľ ako cieľ, nie je ani základom rozhodovania a ani voľby. Bytie, obdarované len zmyslovým poznaním, s praktickým zameraním sleduje to, čo je pre neho v danej chvíli konkrétne osožné. J.M. Bochenski poznamenáva: „Čo zviera pozná, to je vždy späté s účelnosťou, vidí a rozoznáva len to, čo je osožné preň alebo pre jeho druh.. Inak je to s človekom. Tento skúma aj predmety, ktoré nemajú vôbec nijaký praktický cieľ - len pre poznanie. Je schopný vytvoriť objektívnu vedu, a skutočne ju aj vybudovať. Preto človek, v istom rozsahu nezávislý na biologických zákonoch, ktoré ovládajú život nerozumných živočíchov, „má bezprostredné vedomie, že je slobodný - vyzerá to tak, že môže aspoň v niektorých okamžikoch, prekonať všetky zákony prírody“

Sloboda vôlovej činnosti spočíva v rozhodovaní a vo vlastnej voľbe. Rozhodovanie sa deje v odstupňovaných etapách. Najprv človek jasne a presne rozpoznáva rôzne možnosti svojho konania alebo možnosť zdržania sa konania, skúma a uvažuje, hodnotí dôvody a ciele tohoto konania alebo nekonania, a uvažuje o nich bez vonkajšieho nátlaku. „Lebo jeho slobodná voľba je vždy voľba medzi poznanými objektami, čiže - je to doména uvedomenej tendencie“ Potom človek, vedomý si toho, že on sám má možnosť rozhodovať, a že on sám je slobodný pri voľbe, na základe prevahy dôvodov pre jednu eventualitu, alebo aj pri rovnováhe dôvodov pre všetky eventuality volí si jednu z vyskytujúcich sa možností. Napokon v okamihu vlastného rozhodnutia, vlastnej voľby jasne si uvedomuje svoju zodpovednosť za dôsledky rozhodnutia, za dôsledky, ktoré sú v dosahu jeho moci, ktoré vyplývajú z jeho voľby, ale uvedomuje si aj to, že nie je zodpovedný za to, čo presahuje dosah jeho moci a čo nevyplýva z jeho voľby. Uvedomenie si reálnej zodpovednosti za vlastné rozhodnutie dáva človekovi pocit oprávnenej hrdosti spolutvorcu vlastnej budúcnosti. Preto „najvyššie vyznačenie sa dostáva vôli a jej slobode, ktorá povznáša človeka a.korunuje ho vznešenosťou samostatnej osoby“ So slobodou vlastnej determinácie, vlastného osudu úzko súvisí nielen vznešenosť autonómnej, rozumnej individuality, ale aj nesmierna ťarcha zodpovednosti človeka za seba samého. Na slobodu rozhodovania naväzuje úžasná zodpovednosť človeka, keď si plne uvedomuje vlastnú dôležitosť a vznešenosť, predsa niekedy cíti, že by bolo pre neho lepšie a výhodnejšie, aby ktosi iný prevzal a niesol za neho zodpovednosť, a tak aby - prirodzene - ktosi iný rozhodoval za neho. Tu korenia niekedy samovoľné, inokedy zámerne chcené a potom plánovité uskutočňované úniky do ľahostajnosti, do apatie, tu majú pôvod až zarážajúce prejavy nezáujmu, alibizmu, bezzásadovosti, neochoty a tvrdosti.

Môže sa však človek vzdať jemu prirodzenej výsady slobodného rozhodovania? Môže sa vzdať sám seba? Človek sa nikdy nemôže vzdať seba, svojej prirodzenosti. Ba aj jeho rozhodnutie pre únik je plným výrazom slobody sebaurčenia a slobody voľby s náväznosťou plnej zodpovednosti. Človek svojou materiálnou zložkou má pevné zakorenenie v zemi, že sa od nej nemôže za života odpútať, avšak svojou duchovnou zložkou prekonáva hranice času a priestoru a prerastá až do večnosti. Jeho vznešenosťou je sloboda sebaurčenia pre život v materiálnom svete s jeho premostením práve až do samej večnosti. Z bežnej experiencie je zrejmé, že každý normálny človek dennodenne vedome a slobodne riadi svoj život, rozhoduje o svojich skutkoch a volí si spôsob vlastnej činnosti, pozná cieľ, ku ktorému nasmeruje svoju aktivitu, a nezáleží na tom, či je cieľ bezprostred­ne blízky, alebo vzdialený, alebo je to cieľ posledný.

Človek pri usmerňovaní a riadení prihliada na známe smernice alebo pravidlá, ktorých sústava tvorí platný poriadok dôležitý pre človeka. To znamená, že človek môže riadiť a usmerňovať svoju činnosť podľa svojho rozumového uváženia, môže si voliť, čo urobiť a ako urobiť, alebo čo neurobiť a prečo neurobiť, je vo svojom rozhodovaní slobodný a preto za svoje rozhodnutia zodpovedný. Vzájomná úzka spätosť pojmov sloboda a závažnosť, ich vzájomná skĺbenosť a určenie finálneho cieľa ľudského života tvorí spolu odveký problém, ktorým je človek sám sebe. Podstata problému je v obťažnom zosúladení poznania externého sveta a jeho zmyslu s poznaním interného života človeka a s jeho zmyslom, v zosúladení poznania existencie s cieľom tejto existencie, s cieľom samotného poznania, a v zosúladení čiastkových cieľov i finálneho cieľa a reálnymi vlastnosťami a schopnosťami človeka, s existujúcimi prostriedkami, a napokon s vlastnou slobodou rozhodovania. Človek, vedomý si svojho vzniku i svojho budúceho zakončenia v čase a priestore, osudovo túži po poznaní, ale vo vzťahu k svojmu dennému životu a k jeho bezprostredným potrebám, a zároveň vo vzťahu ku konečnému cieľu. Riešením tohoto odvekého, ťažkého problému, ťažkého preto, že sa ním mysliaci duchovia sústavne zapodievajú celé tisícročia, profesionálne sa zaoberá filozofická disciplína, nazývaná etikou alebo morálnou filozofiou. Na základe ľudskej prirodzenosti a posledného cieľa ľudského života, ako aj slobody jeho vôľových rozhodnutí je pochopiteľná rozpornosť medzi mravným vedomím človeka a mravnou hodnotou jeho skutkov. Je to ten odveký dvojitý zákon v človekovi zákon poznania, ktorý nemožno znásilniť v sebe, pretože človek sa absolútne nemôže vnútorne prinútiť, aby pozitívne poznanej pravde vyslovil presvedčenie o nepravde, a zákon slobodnej vôle, ktorá môže voliť aj proti rozumu, čiže ktorá sa môže rozhodnúť aj pre to, o čom intelekt má vedomie ako o zle, proti vlastnej prirodzenosti. Každý človek má určité predvedecké poznanie základných morálnych kritérií, podobne ako má aj určité základné predvedecké poznanie logických princípov, tak má aj určité vedomie o existencii mravného zákona a mravných povinností a aj morálnych sankcií, aj keď prirodzene, toto poznanie nie je výrazne jasné a exaktné hneď definovateľné. Univerzálnosť tohoto poznania je natoľko evidentná, že tvorí dominantný a špecifikujúci charakteristický znak človeka ako jediného racionálneho a slobodného bytia medzi všetkými ostatnými, živými kontingentnými bytiami senzibilného sveta.

Všade na svete a v každej historickej epoche sa všetci ľudia bez rozdielu, mladí aj starí, kultivovaní aj primitívi, poznajú mravný zákon, ktorý nosia v sebe, aby ho hneď a pohotovo vždy vedeli racionálne zdôvodniť a vysvetliť. Možno niekedy sa im javí tento zákon ako akýsi kategorický morálny imperatív, predsa vždy uznávajú jeho univerzálnu, reálnu a objektívnu mravnú hodnotu. A aj keď podriadenie sa morálnemu zákonu býva spojené s obetami, ťažkosťami, námahami, ba dokonca sa niekedy proti nemu ľudia vzpierajú, predsa neomylne vedia, že tento zákon nezlomia ani v sebe, ani, mimo seba, a aj keď všetko iné padne, tento zákon tu zostane. Presvedčenie o tvrdej realite tohoto zákona vyjadril staroveký básnik výstižne: „Poznám, čo je lepšie, aj to uznávam, ale konám, čo je horšie.“  Pavol apošt.. Morálny zákon je absolútne odlišný od všetkých prírodných zákonov. Zatiaľ, čo sa fyzické zákony vzťahujú na všetky bytia kontingentného, senzitívného kozmu, mravný zákon svojou záväznosťou zasahuje výlučne len človeka. Poznanie a uznanie morálneho zákona nie je vždy nutne totožné so zhodnosťou mravnej povahy ľudských skutkov s týmto zákonom. Morálny problém je všade tam, kde človek v dennom zápase o existenciu zodpovedá za svoje skutky. Preto človek celkom zákonite očakáva odmenu za svoje mravne dobré, slobodné vôľové, rozhodnutia, odmenu, ktorej dopad siaha až za hranice časnosti. Táto odmena je teda primeraná človekovi, ktorému je určené, aby bol vo svojej duši nesmrteľný. Morálny problém človeka predstavuje komplexný súbor racionálnych a vôľových prvkov človeka. Z hľadiska intelektu ide o poznanie v pojme, súde a úsudku, z hľadiska vôľového rozhodovania ide o prvky afektívne a o prvky vyslovene aktívne a aktivizujúce. Racionálnou základňou morálneho problému je v človekovi jeho vyhranený pojem objektívnej existencie dobra a zla, jasný pojem morálnej povinnosti konať dobro, a chrániť sa zla, a poznanie sankcií za každý mravne kvalifikovateľný ľudský skutok. Na základe konceptuálneho poznania človek pred vykonaním rozumom uváženého skutku, pred vôľovým rozhodnutím sa pre konanie alebo pre nekonanie skutku súdi, alebo usudzuje konkrétne či tento čin je z hľadiska univerzálneho a na vôli človeka nezávislého mravného zákona morálne dobrý; alebo či nie je morálne dobrý, alebo je dokonca morálne zlý; či sa môže, či sa má, alebo nemá vykonať, či sa smie vykonať; a potom či je človek povinný konať tak, alebo naopak.

Súd o tomto všetkom vynáša svedomie. Svedomie nie je len voľajakým iba sa prizerajúcim svedkom, priamo na zápase nezúčastneným, ale je sudcom, ktorý je priamo zainteresovaný na priebehu celého procesu, sudcom, ktorý vždy prihliada na poznaný ideál mravnosti ako na princíp, z ktorého treba vychádzať pri hodnotení povahy ľudských skutkov. Ešte pred konaním sa k súdu intelektu pridružuje afektívna ľudská zložka morálny cit. Človek cíti príjemnú náklonnosť urobiť priam ponúkajúci sa, vyskytujúci sa alebo možný poznaný dobrý skutok, a cíti zase vnútornú nechuť, odpor, odklon od mravného zla. Tieto atraktívne a repulzívne tendencie nerozlučne sprevádzajú každý súd o mravných kvalitách pripravovaného ľudského činu. Raz sa prejavujú ako obdiv, ako úcta a sympatia k poznanej pozitívnej mravnej hodnote, ako nutkanie k plneniu mravnej povinnosti, a to k plneniu za každých okolností, za každú cenu, a inokedy sa naopak, prejavujú ako odpor, ako averzia, antipatia, ako zavrhovanie a opovrhovanie tým, čo je morálne zlo, mravná negácia, prejavujú sa ako pocit hraničnej neľúbosti a až hrôzy vo vzťahu k nemorálnemu skutku, ktorý sa nemá stať nikdy a za nijakých okolností a z nijakého dôvodu. Takto napr. vojak vo vedomí svojho postavenia obrancu vlasti plní si svoju povinnosť a nehne sa z prikázaného miesta ani vtedy, keď sa na neho priamo valí smrť, a naopak, vlastenec nezradí svoju vlasť ani pod hrozbami ani pod prosbami, pretože k takémuto ohavnému skutku cíti neprekonateľný odpor. Na racionálne zdôvodenie a citové navodenie príklonu k morálnemu dobru, bezprostredne naväzujú aktivizujúce prvky slobodnej vôle. Vôľou sa človek rozhoduje pre poznané dobro, pre uskutočňovanie dobra v skutku. Táto aktivizácia pred konaním spočíva v efektívnej funkcii vôle, ktorá sa bezvýhradne sústreďuje do úmyslu konať, alebo nekonať, a po vzbudenom úmysle bezprostredne prechádza k voľbe súcich prostriedkov na realizáciu vlastného rozhodnutia. Hneď potom nasleduje exekutívna funkcia vôle, ktorá už prechádza do priamej aktivizácie tých schopností, ktorých činnosť je k vykonaniu skutku nutná alebo potrebná. Celý proces sa napokon zavŕši efektívnou funkciou vôle, ktorá nakoniec splýva s realizáciou vyvoleného cieľa, stotožňuje sa s ňou a prisvojuje si realizáciu poznaného dobra. Pred i po vykonanom, mravne ohodnotiteľnom ľudskom skutku sa uplatňuje racionálna schopnosť človeka - svedomie. Hlas svedomia je špecifikujúci hlas zákonodarcu a ešte viac sudcu, ktorý so zákonom mravnosti pozitívne zhodný ľudský skutok schvaľuje, odobruje a chváli, hneď zdôvodňuje aj uplatňovanie nároku na odmenu, na satisfakciu, a to podľa miery predchádzajúceho poznania a podľa stupňa predchádzajúcej slobody rozhodovania. Takto samo svedomie je prvým ohodnocovateľom morálnej hodnoty činu a stupňa zodpovednosti zaň a zákonite ju zvyšuje, alebo niekedy aj znižuje. Po mravne závadnom vykonanom skutku svedomie sa búri, odsudzuje k náprave, k vyrovnaniu podľa spravodlivosti.

K racionálnemu súdu svedomia sa po vykonaní činu pridružuje afektívna zložka - pocit blahej spokojnosti, vnútorného šťastia a radosti po dobrom skutku, po splnení povinnosti. Avšak po skutku mravne závadnom, po zanedbaní poznanej morálnej povinnosti sa ozývajú vnútorné výčitky, vnútorné hryzenie svedomia, skleslosť mysle, nespokojnosť, nechuť voči sebe, opovrhovanie sebou, pocit hanby, zmätok, ba aj následné fyziologické zmeny ako napr. zapýrenie, zblednutie v tvári, chvenie, zimomriavky, zvýšené potenie, zrýchlenie tepu a podobne. Ak vykonaný ľudský skutok nepredchádzalo predbežné rozumové poznanie jeho morálneho charakteru, alebo ak ku skutku prišlo bez plnej slobody v rozhodovaní, čiže bez vlastného vôľového úkonu, vtedy narušenie mravného poriadku bolo len materiálne, ale nie formálne, a vtedy intelekt a svedomie činiteľa neodsudzuje, ale len vysvetľuje a pre budúcnosť varuje, a miesto pocitu hanby a miesto výčitiek nastúpi len pocit ľútosti. Zavŕšením celého procesu po vykonaní skutku je aktivizujúca činnosť vôle. Spočíva v tom, že sa stotožňuje s morálne dobrým skutkom, osvojuje si ho, a ak bol skutok v rozpore s morálnym zákonom, tak sa vôľa ihneď rozhoduje k náprave, k primeranej satisfakcii, k znovunastoleniu spravodlivosti a - prirodzene -k zvýšenej opatrnosti pre budúcnosť. Morálny zákon sa kategoricky a imperatívne prejavuje v morálnom vedomí každého človeka, a to absolútne a bez ohľadu na jeho rozumové uvažovanie, na verejnú mienku a na iné vnútorné či vonkajšie okolnosti a podmienky. Táto zrejmá skutočnosť však nezabraňuje, aby človek nemohol slobodne konať aj proti rozumovému poznaniu záväznosti zákona, proti vlastnému dobru, proti vlastnej prirodzenosti, ba človek môže klesnúť až do amorálnosti. Prameň týchto pádov je v zneužití slobody vôle, v zlovoľnej a násilnej egoistickej vzbure.

K eliminovaniu týchto a podobných násilných, neprirodzených a nezdravých javov rozpornosti, alebo k zmierneniu ich intenzity, a k zriedeniu hustoty ich výskytu prispieva etika svojím poukazovaním na najvyššie dobro človeka, svojimi objektívnymi kritériami mravného dobra a mravného zla, svojimi normami správne usporiadanie osobného i spoločenského života a napokon aj dôrazným poukazom na finálny cieľ ľudského života a na prostriedky súce na dosiahnutie tohto cieľa. V strede záujmov a pozornosti etiky je prirodzene sám človek a jeho život. Človek však môže zaujať rôzne postoje k etickým riešeniam - napokon sám je tvorcom filozofie a môže si ju stvárňo­vať podľa svojej vôle

Marcus Cicero uznáva jasne a zreteľne poznateľný rozdiel medzi mravným dobrom a mravným zlom, rozdiel známy všetkým ľuďom, ale nezávislý na ľudskom uvažovaní, na ľudských zvykoch. Preto podľa neho etická norma nie je ľudského pôvodu, musí pochádzať od Boha. Táto etická norma je mravný zákon, ktorý je zdrojom všetkých osta.tných zákonov. Veľmi dôkladne o všetkých otázkach etiky píše sv. Augustín (354-430), najmä o probléme morálneho dobra a morálneho zla, o povahe zákona, o podstate povinnosti, o svedomí a o morálnej norme, o čnostiach a nerestiach, o rodine a vlasti…. Sv. Augustín naväzuje na práce a názory sv. Justína, Klementa Alexandrijského, sv. Ambróza, no podarilo sa mu vytvoriť v etike jednotnú a ucelenú syntézu, uznávanú všeobecne až do 13. storočia, kedy jej miesto zaujali doktríny sv. Bonaventúru (1217-1274) a najmä Tomáša Akvinského (1225-1274).

Náuka sv. Tomáša Akv. kladie pri riešení etických otázok väčší dôraz na gnozeologické a psychologické princípy. Za najvyššiu normu má dobro absolútnej počestnosti. Základom tomistickej etiky je presné odlišovanie večného zákona od prirodzeného mravného zákona a od ľudského zákona. Prirodzený mravný zákon sa koncipuje viac ako zákon prírody a ako jadro prirodzeného práva, pozitívny ľudský zákon sa zase koncipuje ako súhrn historických l'uďmi vydaných ustanovení pre riadenie spoločnosti. Celá etika sv. Tomáša Akv. bola prevzatá do jeho teologickej morálky a dejinné sa fakticky stala najrozšírenejším a najznámejším, ba aj najuznávanejším učením o ľudských mravoch. Spiritualistickú etiku hlásal aj Nicolas de Malebranche (1638-1715). Najvyšším pravidlom mravnosti je podľa neho súlad ľudskej vôle s božou vôľou, a dokonalosť spočíva v pripodobňovaní citov k zákonom božej vôle. V stredoveku vôbec v myslení ľudí silne a významne prevažovala mienka, podľa ktorej univerzálnu mravnú normu určuje poriadok bytí v kozme, a tento poriadok sám je odrazom uznávaného večného božieho zákona.

Podľa stoikov, v staroveku reprezentovaných hlavne Zenónom z Kitia (331-232 pr.Kr.), kritériom pre posúdenie mravného dobra a mravného zla je samotná ľudská prirodzenosť, šťastie človeka potom spočíva v potlačovaní zmyslovosti a v podriaďovaní všetkých túžob pod nadvládu rozumu. Týmto spôsobom človek dospeje k tomu stupňu dokonalosti, že nechce nič, čo nie je v jeho moci, a tak dosiahne osobnú sebestačnosť. Mravným ideálom stoikov bol čnostný život, chápaný v zosúladení konania s požiadavkami zákonov prírody. Čnosťou sa však nerozumie len, alebo nie natoľko, správanie človeka navonok, ale vnútorná dokonalosť človeka. Táto čnosť je vlastným cieľom všetkých úsilí človeka. Výrazom dosiahnutia tohoto cieľa je práve stoicka sebestačnosť a dokonalé oslobodenie od náruživostí. Medzi význačných a významných stoikov patrí Seneca (6 pr.Kr, - 65 po Kŕ.)

Marcus Áurelius (121-180), Epiktetos (50-138). Etika Senecu - svojím učením o vernosti, o láske k l'uďom, o súcite, o odpúšťaní a dobročinnosti, o zásadách a o prísnosti k sebe samému mal veľmi blízko, ako mysliteľ, ku kresťanstvu. U niektorých stoikov badať postupný nábeh k etickému skepticizmu, ktorého výrazom je učenie o zdržiavaní sa každého súdu alebo usudzovania o čomkol'vek Stoici naväzovali vlastne na školu cynikov. Hlavným šťastím človeka je podľa cynikov čnosť, v ktorej sa treba cvičiť odriekaním sa všetkých vonkajších potrieb. Vyvrcholením blaha je potom múdrosť alebo rozumnosť, lebo kto je múdry, ten už nič nepotrebuje. Preto aj mudrc, ktorý sa už vymanil spod nadvlády zákona človeka, má už len jeden zákon nad sebou, a tým zákonom je zákon čnosti. V období renesancie aj v oblasti etiky sa prejavuje obdiv k starovekým koncepciám a aj návrat k stoicizmu a cynizmu, ako vidno u filozofov, akými boli Justus Lipsius (1547-1606), Pierrre Charron (1541-1603).

Neskôr nábehy k týmto etickým názorom prejavuje aj Friedrich Nietzsche (1844-1900), ktorý popiera všeobecnú platnosť morálky a prisudzuje géniom a vynikajúcim jedincom slobodu konať čokoľvek. Dokazuje, že táto absolútna ich sloboda vyplýva z ich nadradenosti nad každým dobrom alebo zlom. Opačným smerom sa ubiera etický hedonizmus a epikureizmus; dva smery, podľa ktorých normou mravnosti - nie síce absolútnou a ani nie racionálne zdôvodniteľnou - je rozkoš (hédoné - pôžitok, rozkoš). Epikuros (341-270) sám je za uvážené a premyslené vyžívanie sa v pôžitkoch. Najvyšším dobrom mu je slasť. Odlišuje však slasti duchovné od telesných, zmyslových, a duchovným slastiam dáva prioritu pred senzuálnymi. Výraznými predstaviteľmi hedonizmu sú Helvetius a Gassenďi.

Claude Adrien Helvétius (1715-1771), individualistický utilitarista, učil, že človeka v každej jeho činnosti pobáda buď túžba po rozkoši, po pôžitkoch, alebo strach pred bolesťou a túžba vyhnúť sa jej, uniknúť pred ňou.

Pierre Gassendi (1592-1655) hlásal, že treba rozlišovať od seba pravé a nepravé slasti. Pravou slasťou je najmä pokoj, nadobudnutý oslobodením sa od citov; nepravé slasti sa zakladajú na zmyslových rozkošiach.

Správne je voliť si vždy pravé slasti. Hedonizmus sa trvalé udomácnil u francúzskych senzualistov. Senzualizmus a hedonizmus kladú ťažisko mravného hodnotenia ľudskej aktivity prevážne do zmyslovej, telesnej zložky ľudskej prirodzenosti. Blízky im je aj hrubý eudaimonizmus, považujúci za pravidlo morálnosti človeka ako jedinca, alebo úžitok ľudského spoločenstva, väčšieho či menšieho. Podľa utilitaristov dobré a preto aj dovolené je všetko to, čo je užitočné. Hlavnými\'predstaviteľmi utilitarizmu sú Jeremy Bentham (1748-1832), Herbert Spencer (1820-1903). Spencer považuje za dobro pôžitok bez bolesti a potom aj všetko to, čo pomáha rozvoju života a pokroku v ľudskej spoločnosti. Pre dosiahnutie tohoto sa majú obetovať aj všetky egoistické pôžitky. Samotná etika je časťou fungujúcej mechaniky a riadi sa princípmi, ktoré sú obdobné fyzickým, psychologickým a sociologickým princípom. Na tomto sa potom zakladá univerzálnosť vývoja zákonov a vývoja ľudskej spoločnosti. Devízou utilitaristických smerov a ich vyznavačov je výrok: po najvyššiu mieru šťastia, po najmenšiu mieru biedy Postupne u mnohých mysliteľov tohoto zamerania nadobúda prevahu ten-lencia odpútať etiku a etické normy od konceptov stability a vysvetľovať mravnosť v skutočnosti psychickými, fyziologickými alebo biologickými faktormi, naturálnymi pudmi a sklonmi.

Tieto tendencie potom časom prerastajú do takzvanej etiky hodnôt; do etiky kultúrneho pokroku; do pragmatistickej etiky, do etiky všeobecného vývoja: fenomenologickej etiky, do etiky situačnej, dávajúcej mravnosť do rúk osobe človeka, rozhodujúceho sa konať či nekonať. Tu potom naväzuje zase voluntaristická etika, tak teistická, Descartes, a iní, ako aj ateistická, Nietzsche a iní, a aj existencionalistická, ktorá popiera reálnosť univerzálnych a nemeniteľných zákonov mravnosti, ktoré by platili pre všetkých ľudí vo všetkých dobách a na všetkých miestach. podľa existencionalistov - Jean Paul Sartre (19O5) - neexistuje nijaký externý záväzný etický poriadok alebo zákon.

S etickým relativizmom sú skĺbené aj náuky, ktoré hlásali Ed. Hartmann (1842-1906) a J.Pr. Herbart (1776-1841), ktorý považoval za normu mravnosti cit pre morálku, alebo akýsi zmysel pre ľúbivosť, z ktorého pochádzajú praktické estetické vzory, a tieto sa stávajú normami aj regulárni tak pre indivídua aj pre spoločnosť. Scientizmus a sociologizmus sa v etike prejavuje preexponovaným zdôrazňoaním racionálnej zložky u Descartesa, potom vyzdvihovaním výlučnej správnosti intelektu, napomáhajúceho dospieť k múdrosti a tým aj k opravdivému ľudskému šťastiu. Etické názory sociologistov sa usilujú odpútať mravnú normu od metafyziky a tým vlastne pristupujú k popretiu univerzality mravného zákona.

Podobné motivácie a nápady uvádza aj A. Compte, H. Taine a najmä sociologista Emile Durkheim (1858-1917), ktorý neuznáva nijaké absolútne pravidlo mravnosti. Wilhelm Wundt (1832-1920)., voluntarista a pozitivista, vidí cieľ mravnosti v progrese ľudskej kultúry. Pozitivistické etika chce budovať na poznatkoch, ktoré preberá zo sociológie, etnografie, histórie, potom aj na experimentoch, avšak nerobí si nijaké nároky, že by mala určovať podstatu, hodnotu alebo závažnosť mravných zákonov. Takzvaná veda o mravoch redukuje morálny problém na registrovanie a opisovanie zaužívaných zvykov a potom by chcela z poznania týchto zvykov, ako z diagnózy, vyvodzovať závery.

A.A.C. Shaftesbury (1671-1713) užil, že filozofia má určovať etické pravidlá, a nimi má harmonizovať nesúrodé sklony človeka - sympatické, spoločenské, idiopatické a egoistické a aj neprirodzené. Podľa neho dobrom je krása, a dokonalosťou je jednota etiky a estetiky. Týmito pravidlami, alebo súhrnom týchto pravidiel, ktoré ukladá spoločnosť jedincovi, je Bergsonov koncept „zatvorenej morálky“ stojaci v opozícii k otvorenej morálke. Formálnu morálku hlásal I. Kant (1724-1804). V jeho koncepcii sa uskutočňuje dôsledné odpojenie etiky od metafyziky a preto jeho morálka sa neopiera o nadprirodzené princípy, no mala by mať absolútnu platnosť. Keďže, podľa neho, metafyzické princípy a postuláty sú pozitívne nedokázateľné a aj nedostupné, základňou morality mu je praktický rozum, ktorý dáva moralite znak podstatnej autonómie. Kantov praktický rozum je identický s vôľou. Tento rozum je nomotetický - je zákonodarcom. Sám sebe je aj zákonodarcom, aj zákonom, aj vládcom, aj cieľom. Ním garantovaná morálna autonómia je sloboda mravného konania pred každou determináciou zvonku, pred heteronomiou. Ak sa človek podriadi cudziemu zákonu, tak len z eudaimonistických pohnútok, ako napr. z lásky, z nádeje, zo strachu a podobne. Každý zákon praktického rozumu sa má sám o sebe osvedčiť ako zhodný s rozumom, od prirodzenosti zdravým, a tým nadobudne legitimitu a aj absolútnu cenu. Jeho formálnym a univerzálnym, čírym vyjadrením je kategorický imperatív, identický s vnútorným a bezpodmienečným, na akomkoľvek cudzom princípe obsahovo nezávislým príkazom povinnosti ktorý Kant vyjadril slovami: „konaj tak, aby maximum tvojej vôle vždy mohlo byť princípom všeobecného zákonodarstva“. Popri kategorickom pozná Kant ešte aj podmienený, hypotetický inperatív: ak chceš (niečo dosiahnuť) - musíš! Proti imperatívnej etike typ normatívnej etiky hlásal panteista

Baruch Spinoza (1632-1677). Podľa neho morálne je to, čo je. Všetko čo je, je podľa neho ospravedlnené svojou existenciou. Nepozná teda pojem zla, nepozná ani nijaký rozdiel medzi čnosťou a neresťou. Takto každý za seba a pre seba má určiť, čo je dobré, čo zlé. Za všetkých to isté potom určuje štát. Pred vynesením zákona štátnou autoritou nebolo ničoho, čo by bolo dobré, alebo čo by bolo zlé pre všetkých. Jeho etika, sa nazýva aj etikou radosti - podľa neho totiž všetky city sa dajú redukovať do radosti alebo do smútku. Cieľom a šťastím človeka je radosť.

Zdroje

- TRETIA ČASŤ ŽIVOT V KRISTOVI , TRETIA KAPITOLA BOŽIA SPÁSA: ZÁKON A MILOSŤ, 1. článok MORÁLNY ZÁKON ( http://www.katechizmus.sk/?action=getk&kid=2650 ) - www.gsurba.sk/pdf/pk/5/moralka - http://www.zones.sk/studentske-prace/nabozenstvo/5553-moralny-zakon/ - http://abu-bratislava.sk/abuba/node/147 - www.rkfarnost-sl.sk/birmovanie/mkk/50_najvyssi_mravny_zakon - http://marcisiak.blog.sme.sk/c/291229/Hviezdne-nebo-nado-mnou-mravny-zakon-vo-mne.html - https://sk.wikipedia.org/wiki/Sokrates - STOKES, P. Malé album velkých myslitelů: stručně a přehldně o významných osobnostech světové filozofie. Praha: Brána, 2007 - Knihaknih.sk (zaujimavosti o biblii) - Joshuaproject.net: Biblia, slovenčina (1997) - KOVAČKA, M. 5000 rokov filozofie, náboženstva, vied a umení. Bratislava: STATIS, 2001 - kbd.sk- katolícke bibliecké dielo ( svaté pśimo, rimokatolícky preklad)


Počet shlédnutí: 125

ls2016/koncept_prirodzeneho_mravneho_zakona.txt · Poslední úprava: 10. 10. 2020 (01:32) (upraveno mimo DokuWiki)