Vždy ma nejakým spôsobom priťahoval sever a severská kultúra, preto som si na výskum vybrala etnickú skupinu Sámov. Keďže sa momentálne nachádzam na výmennom študijnom pobyte vo Fínsku, mám skvelú príležitosť sa danej skupine čo najviac priblížiť a zistiť autentické informácie z každej strany. Konkrétne som sa zamerala na Sámov z oblasti Inari vo fínskom Laponsku. V tomto meste sa nachádza ako múzeum tak aj kultúrne centrum a parlament danej kultúrnej menšiny. Tieto inštitúcie som vopred kontaktovala a na dočkala som sa pozitívnej odpovede s kontaktom na jednu z rodín v tejto oblasti. Na túto cestu som sa rozhodla ísť sama, aj keď moja univerzita ponúkala niekoľko skupinových výletov do rôznych oblastí Laponska, organizovaný výlet by mi výskumné podmienky len zhoršil.

10:45 – letím z Helsiniek do Ivala, let trvá pibližne toľko, ako let do Prahy. Lietadlo je plné Fínov, ktorí cestujú na dovolenku, keďže v tomto období sú vo Fínsku niečo ako polročné prázdniny. 15:00 – po zorientovaní sa na malom letisku a prvých momentoch v krajine ľadu a snehu som našla blízku autobusovú stanicu, z ktorej som sa dostala k svojmu ďalšiemu cieľu, ktorým je Uruniemi camping, pri jazere Inari. Tento kemp mi odporučila pani, ktorú som spoznala prostredníctvom známej siete couchsurfing.com. Bolo veľmi ťažké získať nejaké kontakty v tomto meste, keďže Inari má približne 800 obyvateľov. Táto pani je ale Nemka, ktorá sa tu v zimnom období venuje husky safari, preto sa v oblasti dobre vyzná a má tu veľa známych. Je vlastne aj jediná, ktorá mi odpovedala pozitívne resp. ktorá si dala tu námahu a našla mi čo najlepšie ubytovanie v rámci študentských možností. 16:00 – vyrazila som do centra na malú obhliadku. Dnes je nedeľa, kultúrne centrum bude otvorené až zajtra a na múzeum SIIDA mi tiež ostalo málo času, preto som sa rozhodla preskúmať open-air múzeum, kde sa nachádzajú tradičné obydlia Sámov a aj snehové divadlo-malý amfiteáter zo snehu. Stále sa neviem vynadívať na nádhernú prírodu navôkol. Všadeprítomné ticho, lesy, zamrznuté jazerá, ako keby som sa ocitla v nejakej rozprávke. Moje ubytovanie sa nachádza asi 2 kilometre od centra Inari , preto som sa pred siedmou večer pobrala naspať do chatky, aby som náhodou neprebudila nejakého tunajšieho spiaceho medveďa.

09:00 – dorazila som do centra mestečka. Pred návštevou kultúrneho centra som sa ešte zastavila v malom obchode so suvenírmi, lebo ma vo výklade zaujala reklama na výlet ku Sámom a sobiu farmu. Samozrejme, ako každá atrakcia pre turistov, trojhodinová návšteva Laponcov, ktorí vás povozia na saniach so sobmi a zaspievajú tradičné piesne v joik štýle, vyjde pekne draho a s autentickým aktuálnym životom nemá nič spoločné. Celkom sklamaná som pokračovala v mojej ceste do kultúrneho centra. Vtedy som ešte netušila, že sa na mňa pekne pripravili a boli veľmi nadšení z môjho záujmu. Nakoľko som prišla v prázdninovom období, veľa rodín bolo mimo svojho obydlia alebo mali na návšteve príbuzných a nemohli sa mi venovať. Našiel sa ale jeden majiteľ veľkej sobej farmy, ktorý ochotne prisľúbil, že mi ukáže, ako vyzerajú jeho bežné dni a čo to znamená chovať stovky sobov. Dohodli sme sa, že ma vyzdvihne svojím autom na druhý deň ráno. Spokojná som sa rozlúčila so zamestnancami kultúrneho centra a vybrala som sa do niekoľko kilometrov vzdialenej dedinky Kaamanen, kde býva spomínaná pani Anna z couchsurfingu. Za jej ochotu a pomoc som jej priniesla malý darček z Českej republiky a strávila s ňou a jej nádhernými psami celé popoludnie. Vyskúšala som si riadiť husky záprah, ktorý som ale po pár kilometroch už nedokázala udržať a zlatí psíci ma nechali uprostred lesa v snehu. Anna je ale na takéto situácie pripravená a po pár minútach sa po mňa vrátili. Vyzerá to jednoducho, ale udržať 6 veľkých psov nie je maličkosť. Po tomto dobrodružstve som bola pozvaná na čaj a pani mi rozprávala o tom, ako to tu na severe funguje o jej skúsenostiach s cudzincami a o obyvateľoch mestečka. Večer ma odviezla do môjho kempu. V noci ma prebudil hluk nadšených ľudí z ostatných chatiek. Pri pohľade z okna ma naplnil nRtočný pocit. Obloha žiarila sýto zelenou, miestami bielou farbou. Nejako som pozabudla na to, že môžem mať šťastie vidieť polárnu žiaru! NRtočný zážitok! :)

08:00 – deň D. Pán Antti ma 47 rokov a celý život sa venuje farme so sobmi. Už jeho predkovia, rodičia, prarodičia sa venovali tomuto spôsobu života, takže sa rozhodol pokračovať v rodinnej tradícii aj on. Na rozdiel od iných rodín, nevyužíva soby ako turistickú atrakciu, chová ich na mäso a kožušinu, z ktorej vyrába napríklad aj tradičné topánky. Spočiatku som sa bála komunikácie. Aj keď sa snažím učiť fínčinu, nie som na úrovni viesť plnohodnotný rozhovor, ale Antti vedel aj trocha po anglicky, takže sme si nakoniec celkom obstojne rozumeli. S rodinou býva asi 10 kilometrov od Inari vo vlastnoručne postavenom domčeku. Jeho rodičia bývajú asi o 5 metrov ďalej, takže sú si všetci stále blízki. Po príchode do jeho domu mi dal teplé oblečenie, lebo som nemala pri sebe oblečenie vhodné na prácu, ktorú som sa chystala vykonávať. Kožušinová čiapka, rukavice, čižmy, ušité zo sobej kožušiny laponskou babičkou, cítila som sa ako malá Laponka. Nasadli sme na snežný skúter a s vetrom vo vlasoch sme smerovali do lesa nakŕmiť sobie stáda. Vo veľkých vaniach sme prevážali nasekanú trávu a vrecia s granulami. Kŕmenie prebiehalo tak, že vaňa bola pripevnená o snežný skúter, ktorý sa pohyboval okolo stáda, zatiaľ čo ja som bola v nej spolu s trávou a granulami, ktoré som za pochodu vyhadzovala von. Bola to celkom zábava, soby nás nasledovali ako nejaké kačičky. Takto sme vystriedali tri stáda, ktoré boli na rôznych miestach v lese. Antti sám nevie, koľko ich presne je.  Po namáhavom dni mi ešte ukázal krásne miesta a výhľady z okolitých kopcov na jazerá a lesy a nechal ma vyskúšať si riadenie snežného skútra. Pri pohľade na krajinu neviem nájsť slová, ktoré by dokázali opísať moje pocity. Nasledovalo pozvanie na večeru, kde som sa zoznámila aj s jeho dvoma dcérami. Staršia bola v mojom veku, ukázala mi tradičné oblečenie, šperky, rodinné fotografie, zatiaľ čo maličké trojročné dievčatko počúvalo piesne od speváčky s laponským pôvodom, Solju. Večera bola tradičná, dusené sobie mäso na masle so zemiakovou kašou a brusnicovým pyré. Bolo krásne byť nachvíľu súčasťou takejto domácnosti. Na saunu som bola už príliš unavená, tak ma Antti odviezol k mojej chatke a dohodli sme sa na ďalšom stretnutí.

08:30 – zobudila som sa s bolesťou svalov v rukách aj nohách, ale to ma neodradilo od toho konečne navštíviť aj múzeum SIIDA, aby som pochytila aj nejaké teoretické informácie. Strávila som tam asi tri hodiny, nebolo veľmi veľké, ale informačne veľmi obsiahle, venuje sa ako Sámom, ich kultúre a histórií, tak aj prírode v Laponsku. Vrátila som sa ešte do kultúrneho centra, kde som sa s nimi podelila o zážitky a poďakovala sa za pomoc. Tentokrát som sa mohla pozrieť aj do rokovacej miestnosti parlamentu a do knižnice. Na obed som sa stretla posledný krát s Annou, ktorá bola takisto nadšená z mojich zážitkov na sobej farme. S Anttim sme sa dohodli, že ma na druhý deň odvezie na letisko do Ivala a takisto som od neho kúpila sobie mäso, aby som sa mu zavďačila za jeho pohostinnosť a zároveň priniesla hodnotný suvenír mojej rodine. Posledné prechádzky nekonečným lesom, Laponsko mi bude veľmi chýbať.

08:30 – vezieme sa s Anttim smerom na letisko, už teraz sa teším na ďalší výlet k týmto úžasným ľudom a na toto krásne miesto! Antti sa chystá aj s kamarátmi na výlet do Prahy, škoda, že ja budem v tom období ešte v Helsinkách. Pri rozlúčke mi daroval striebornú brošňu symbolizujúcu šťastie. Celý let som myslela len na to, kedy budem môcť znova navštíviť Laponsko, krajinu ľadu a snehu, kde majú ľudia srdce zo zlata a kde vám na cestu lesom svieti aurora.

Počet shlédnutí: 49